Jdi na obsah Jdi na menu
 


Diel prvý

3. 1. 2009

    ,,Tak som späť. Ďakujem."

    ,,O čom to hovoríte?" Chlapík, ktorému som vravel, nech mi postráži miesto sa začne hrať na hlúpeho.

    ,,To som ja. Vraveli ste, že mi budete držať miesto a pokojne si môžem ísť po kávu."

    ,,Už som povedal! Neviem, o čom to tu hovoríte." Teraz už dvihne hlas a odsotí ma tou svojou špinavou paprčou ďalej, pričom sa mi káva vyleje na bielu košeľu. No skvelé. Akoby nestačilo, že som stratil prácu kvôli mojej strelenej bývalej a teraz musím trčať na nejakom blbom úrade práce, pretože ma nikto nechce zamestnať. Nechápem, ako som sa s ňou mohol zapliesť. Keby som ju dostal do rúk, určite by nevyviazla zdravá a je mi jedno, že je to žena. Čo je veľa, to je veľa!

    S myšlienkami o tej potvore sa zaradím na koniec rady. Po hodine a pol čakania som konečne na rade ja. Muž oproti mne sa ma vypytuje sprostosti. Milo sa usmievam a odpovedám. Nakoniec mi povie, že bude problém ma niekde zamestnať. Aj keď sa mu snažím vysvetliť, že to na mňa narafičila tá bláznivá, neverí mi. Vidím mu to na očiach. Pokrytec.

    Naštvane vychádzam z budovy, ale odrazu ma zastaví nejaký chlapík. ,,Chceš prácu, choď sem." Vloží mi do ruky kartičku a zmizne. Je na nej adresa ulice, ktorá sa nachádza na opačnom konci mesta. Pokrčím plecami. Vlastne prečo nie? Ale takto tam ísť nemôžem. Pozriem sa na škvrnu na košeli. Vrátim sa teda domov, prezlečiem sa a vyrazím na miesto, kde ma možno čaká práca.

    Vkročím do obrovskej budovy. Na recepcii sa odvolám na kartičku, no v polovici reči som prerušený. Žena za pultom ma pošle hore. Keď vyleziem z výťahu, kráčam k posledným dverám na pravo. Vravela, že nemám klopať ,ale rovno vojsť, tak vojdem. Sotva urobím tri kroky, zastavím sa.

    To bude asi nejaký omyl. Vidím pred sebou fotografa a mužov v, v . . .ani neviem, ako to pomenovať. Tangách? To nezakrýva takmer vôbec nič! Prudko sa otočím a chcem odísť, keď do niekoho vrazím.

     ,,Prepáčte." Idem ho obísť, ale on mi v tom zabráni.

     ,,Mohli by ste mi uvoľniť cestu? Ja . . .ehm . . .asi som tu zle, takže-"

     ,,Nie si tu zle." Prehovorí hlbokým hlasom. Chytí ma za ruku a vlečie ma ďalej do miestnosti. Všimnem si, že je odo mňa vyšší asi o sedem centimetrov. Má čierne krátke vlasy, no nie úplne. Zopár prameňov mu spadá do tváre. Pustí ma a odstúpi o dva kroky. Začne si ma pozorne prezerať.

    ,,Vyzleč si košeľu!" -povie.

    On sa zbláznil? Ani náhodou. Nezostanem tu ani o sekundu dlhšie. ,,Radšej pôjdem."-vyhlásim rozhodne a kráčam k dverám.

    ,,Platíme dobre."

    No a? Pre mňa, za mňa, plaťte aj trojnásobok môjho bývalého platu! Aj tak toto robiť nebudem!!! Ruka sa mi zastaví tesne nad kľučkou. Suma ktorú vyslovil, je rozhodne viac. Chvíľku sa snažím odolať. To mi za to predsa nestojí, vraví mi moja hrdosť, ale viem, že peniaze potrebujem ako soľ. A s povesťou, ktorú mi vytvorila tá mrcha sa v mojom obore už nezamestnám . . .

    Odtiahnem ruku a vrátim sa. Vidím, ako sa víťazne usmeje. Sklopím zrak a dám si dole košeľu.

    ,,Dobre, Ken, priprav ho!" Nejaký chalan v okuliaroch ma odvádza dozadu. Hodí mi jednu z tých nechutných vecí a odíde. S odporom sa na to dívam. Zavriem oči a predstavím si tie prachy. Po troch minútach naberania odvahy si to navlečiem. Vedľa je zrkadlo, no radšej sa nepozriem. Pokúsim sa ešte napraviť tú šnúrku, ktorá sa mi zarezáva do zadku, no neúspešne. Hodím na seba župan, ktorý je prehodený cez stoličku.

   , , Poď sem!" Kričí na mňa znova ten muž.

    ,,Ako sa voláš?".opýta sa, keď som pri ňom.

    ,,Wayne."

    ,,Takže, Wayne, trochu si ťa vyskúšame. Daj si to dole!" Zovriem ruku v päsť, ale v zápätí ju uvoľním. Zhodím zo seba župan a nasledujem ho k taburetkám pokrytým pravdepodobne saténom.

    ,,Pohodlne sa ulož a vypusť tigra."-radí mi fotograf. Nemotorne sa posadím a inštinktívne sa snažím zakrývať.

    ,,To nepôjde."-povie sklamane.

    ,,Počkaj! Ja z neho toho tigra dostanem."-sebavedomo prehovorí chlapík, ktorý ma sem dovláčil. Priblíži sa ku mne a uškrnie sa. ,,To si taký neschopný od prírody, či si ešte v živote nikoho nezvádzal?"

    ,,Samozrejme, že hej! Je ale rozdiel medzi zvádzaním ženy a otŕčaním sa pred bandou prihria- ..." Zakryjem si ústa. ,,Nemyslel som to tak."

    ,,Ale áno, myslel. Pozri, chlapče, je škoda prísť o taký výhodný job len preto, že si netýkavka, nemyslíš?“

    Komu hovorí chlapče? Mám dvadsaťšesť a on môže mať nanajvýš tridsať, tak kto je u neho chlapec!

    ,,Ja nie som nijaký malý chlapec a ani žiadna netýkavka!“ Nadvihne obočie.

    ,,Tak potom to dokáž!“ Zazubí sa ten chlap. Začína mi liezť poriadne na nervy. A to ho poznám sotva 10 minút.

    ,,Fajn!“ Som z toho všetkého taký vytočený, že by som najradšej niekoho vraždil. Za to všetko môže ona! Aj ju neznášam! V tejto chvíli neznášam už aj seba, že som sa na túto hlúposť dal. Najprv ale dokážem tomu drzému chlapovi, že nie som úplne na nič.

    ,,Myslím ,že máš konečne riadnu konkurenciu, Santos.!"-nadšene zvolá fotograf.

    ,,Zrejme to tak bude.“ Zasmeje sa a pozrie sa na mňa pohľadom plným nadšenia z blížiaceho sa súboja.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

www.shounenaifanfiction.blog.cz

(Tamara, 4. 1. 2009 0:09)

jó ten suboj bude urcite stat za to :DD tesim na dalsi dilek! ;DDDD

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA