Diel tretí
Bývam u Santosa už desať dní. Susan sa zatiaľ neobjavila, čo je fajn. Možno to bude spôsobené tým, že nevychádzam z domu. Santos vravel, že to tak bude lepšie... Cením si, že sa o mňa stará, ale trochu to preháňa. Do práce aj z práce chodíme spolu jeho autom. Keď sa chcem ísť napríklad niekam najesť, ide so mnou, pričom vždy zariadi, aby sme mali stôl ďaleko od ostatných. Spočiatku som nič nenamietal, no v poslednej dobe mi to lezie na nervy. Jediný, koho celé dni vidím je Santos. Ľudí z práce nerátam. Tí sú buď zahľadení do seba, alebo do svojej práce ako Steve. Nedá sa s nimi vydržať. Nejde mi do hlavy, ako to tam vydrží Santos. Povedal mi, že sa tomu venuje už jedenásť rokov. Divím sa, že je ešte pri zmysloch. V každom prípade mu musím vysvetliť, že potrebujem chodiť aj medzi ľudí. A čím skôr to urobím, tým lepšie.
Idem do posilky, kde predpokladám, že bude. Zvykne tam tráviť dosť času. Nie je tu. Vyberiem sa teda do obývačky. Nič. V kuchyni tiež nie je. Skúsim ešte jeho izbu.
Zaklopem. Nikto sa neozýva. Zaklopem opäť a znova žiadna odozva. Neviem prečo, ale niečo ma láka tam vojsť. Je to drzé, no odjakživa som bol strašne zvedavý a v jeho izbe som doteraz nebol. Otvorím dvere a vstúpim.
Celá miestnosť je zložením bordovej a tmavo zelenej farby. Izbe dominuje obrovská posteľ s tmavým povlečením. Na okolitých stenách sú závesy. Ešte som sa s niečím takým nestretol. Nevyzerá to najhoršie... Oproti posteli sú dvere a písací stôl, na ktorom je počítač a malá lampa. Ten ma však nezaujal natoľko ako tá posteľ. Vyzerá tak pohodlne. Človek má až chuť preležať v nej celý deň. A keďže tu Santos nie je, môžem si to dovoliť. Prejdem k posteli, na ktorú sa nadšene zvalím.
,,Je skvelá, že?“ Okamžite sa posadím. Chystám sa otvoriť ústa, aby som sa ospravedlnil za nedovolený vstup, ale nevyjde zo mňa ani hláska. Pred sebou vidím svojho spolubývajúceho úplne nahého. Má mokré vlasy a uterák prehodený okolo krku. Civím naňho. Nemôžem si pomôcť. Vyzerá ako nejaký boh z dávnych mýtov. Je prekrásny a . . . priťahuje ma? To nie je možné! Ja nie som...
Konečne si všimnem, ako na mňa hľadí. On vie, že ... To je zlé. Mal by som ihneď vypadnúť.
,,Prídem neskôr.“-oznámim a prinútim sa pozerať do zeme. Vstanem a urobím krok k dverám. Vzápätí ale urobím ďalší dozadu, pretože predo mnou už stojí on. Zatvorím oči a vykročím tak, aby som ho obišiel, ale namiesto toho do neho vrazím. Skúsim to znova opačnou stranou. Zasa sa predo mňa postaví a ja do neho znova narazím.
,,Nechaj ma prejsť!“-ostro mu prikážem, lebo začínam byť trochu nesvoj.
,,Neprišiel si sem náhodou, aby si mi niečo povedal?“ -nevinne odpovie, pričom sa ku mne priblíži. Zároveň s jeho pohybom smerom ku mne, idem ja od neho. Po pár krokoch nemám kam cúvať. Cítim za sebou okraj postele a Santos je pri mne až príliš blízko.
,,To počká.“-poviem. Z môjho hlasu sa pomaly vytráca pevný tón, ktorým som sa udržiaval nad vodou. Teraz mu už neuniknem. Každá bunka v mojom tele si žiada jeho prítomnosť. Snažím sa premôcť, ale je to zbytočné.
Uprene sa na mňa díva. Sleduje ma a po chvíli sa usmeje. Chcem povedať, že to nie je smiešne, že je to zdrvujúce, ale som príliš hypnotizovaný jeho perami. Som tak nechutne krotký...
Nie! Ak sa to už má stať, tak to nebude preto, že sa neviem ovládať. Bude to preto, lebo to tak chcem!
Rukou si k sebe pritiahnem Santosa a vášnivo ho pobozkám. Len na malý moment mám prevahu. Po necelých troch sekundách sa ujíma vedenia on a to s takou nástojčivosťou, akú som v živote nezažil.
Jednou rukou ma pevne drží a pritláča k sebe, zatiaľ čo druhou zo mňa doslova strháva košeľu. O malý okamih je košeľa dole.
Odtrhne sa od mojich pier a sotí ma na posteľ. Sadne si ku mne a pokračuje, kde prestal. Postupuje perami na hrudník, kde sa zastaví pri bradavke, ktorá začína pod dotykmi jeho horúcich úst tvrdnúť. Ani neviem ako a ležím pod ním bez kúska odevu.
Odrazu ma pobozká na ústa a vstane. Nechápem... On to nechce? To je predsa hlúposť. Vidím, že je rovnako vzrušený ako ja. Tak prečo odchádza?
,,Neboj sa. Hneď som pri tebe.“-povie, keď zbadá, ako sa tvárim. Ide k oknu, strčí ruku za záves a pozrie sa na mňa. ,,Toto je tvoj prvý . . .ehmm. . zážitok s mužom “-spokojný, že našiel to správne slovo, pokračuje ,, a sľubujem, že to bude nezabudnuteľné. Pripravený?“
Nedá mi šancu odpovedať, či lepšie opýtať sa, na čo vlastne mám byť pripravený. Rukou, ktorú mal za závesom trhne a všetky zvyšné závesy, ktoré boli okolo stien spadnú.
Od údivu, alebo lepšie povedané zdesenia, vytreštím oči. Na každej stene visí jedno obrovské zrkadlo. Šokovane sledujem svoj odraz, ku ktorému sa postupne pridáva aj ten Santosov. Začne ma bozkávať na krku a rukou blúdiť po mojom tele. Ja celú tú scénu sledujem v zrkadle. Neviem od neho odpútať pohľad. Hriešne, skazené a neskutočne zmyselné. . .To všetko sa tam odráža a ja sa už nechcem iba prizerať.
Prstami začínam prechádzať po línii jeho chrbta a druhou rukou zájdem do jeho hustých vlasov. On sa popritom pomaly presúva k môjmu prirodzeniu. Zastenám, keď ho vezme do úst. Vnímam každý pohyb jeho jazyka a ani si neuvedomujem, že do mňa vchádza najprv jedným, a potom aj druhým prstom.
Keď som už takmer na vrchole, tak spomalí tempo, a potom opäť pritvrdí. Zúfalo túžim po uvoľnení. Ten bastard to vie. Vyžíva sa v tom, že ma má pod kontrolou a ja s tým nie som schopný nič urobiť. „Pros. . .ah..“ –vykĺzne zo mňa. Už to nevydržím.
„Áno?“ Na chvíľu sa prestane venovať činnosti tam dole.
Áno?? On na to celý ten čas čakal?! Tak to nie! So značným úsilím sa dostanem z jeho zovretia. Trochu od neho poodleziem a ukazovákom mu naznačím, aby prišiel bližšie. Kútikom úst sa usmeje a smeruje ku mne. Keď je na dosah, tak mu úsmev oplatím a zvalím ho na chrbát. Okamžite ho obkročím, zohnem sa a jazykom mu vkĺznem do pootvorených úst. Jeho skúsené prsty sa rozbiehajú po mojom tele, ale ja mu už neposkytnem možnosť na to, aby ma mal znova v moci. Vezmem do ruky jeho penis, nadvihnem sa a dosadnem.
Z očí mi stekajú slzy. Bolí to. ,,Uvoľni sa.“ –radí mi Santos a zároveň ma hladí na hrudníku. Poslúchnem.
Bolesť pomaly ustupuje. Začnem sa striedavo dvíhať a dosadať. Najskôr pomaly. Postupne sa mi to začína páčiť. Pohľadom som pritom znova pripútaný k zrkadlám. Obraz, ktorý tam vidím, ma fascinuje. Zrýchlim svoje pohyby. O zopár sekúnd Santos vyvrcholí. Takmer v tú istú chvíľu vyvrcholím aj ja.
Zleziem z neho a vyčerpane si ľahnem vedľa. Zhlboka dýcham a premýšľam o tom, čo sa práve stalo. . .
Komentáře
Přehled komentářů
Pěkné , sice kraťounké , pár nesrovnalostí , ale moc hezké . ;) Máš moc hezký blog.
Lumik-simik.blog.cz
(Simik( kokí ), 4. 2. 2009 8:35)