Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nočná mora-kapitola prvá

26. 2. 2009

    Stojím tu už 10 minút. Nenávidím túto prácu. Stále sa utešujem myšlienkou, že je to len dočasné. Potrebujem prachy na založenie vlastnej advokátskej kancelárie. Potrebujem iba trocha priestoru. Teraz si vyčítam, že som poslal toho plešatého mizeru dopekla.

    Ešte pred dvoma týždňami som mal prácu, akú mi mohol závidieť ktorýkoľvek iný vyučený advokát. Ukončil som vysokú školu s vynikajúcimi výsledkami a ako jeden z mála som ihneď dostal vytúžené miesto: 5 Avenue-budova Práva a právnych dokumentácii v New Yorku. Všetko ma tam fascinovalo. Bol som mladý nenásytný advokátik pripravujúci sa na obrovský vstup do miestnosti plnej lesku. Chcel som sa stať najlepším žalobcom New Yorku.

    Moje sny sa začali rúcať ako domček z karát, keď ma pridelili do pobočky pod pána M. Bol to nafúkaný zatrpknutý muž, ktorý si vybral mňa (práve mňa zo 63 neskúsených mladých poradcov očakávajúcich svoj debut) na vypustenie hnevu, keďže bol pod papučou pri pani M. Dočerta! Akoby som ja mohol zato, že šéfková žena chce psa! Chce nové auto! Potrebuje viac peňazí na róby!

    Chvíľu som ho dokonca ľutoval. Tá ženská míňala peniaze ako ja žuvačky (žuvačky sú môj hrozný zlozvyk, ktorého sa nedokážem zbaviť). Problém bol v tom, že jej pán M. nedokázal povedať nie. Tak som jedného poondiateho dňa šéfovi pred značným publikom povedal, že je srab. Áno. použil som presne to slovo. I v tejto chvíli mi znie v ušiach. Keď to slovo už vyletelo z mojich úst, ďalšie sa do pána M. zabodávali ako roj včiel. Nevedel som prestať.

    Teraz tu stojím, je 22:03 a vonku je búrka ako za potopy v príbehu Noemová archa. Niežeby som bol nejako náboženský založený. Opak je pravdou. Proste sa mi toto prirovnanie vkradlo do hlavy.

    Mám na sebe trápne červené tričko s nápisom "Pizza u maškrtných labutí do bruška s radosťou poletí". Presne tak. Po šiestich mesiacoch strávených v najväčšej právnickej firme som sa stal pracovníkom donáškovej služby v jednej z mnohých pizzerií v New Yorku. Ani ja sám nechápem ako som mohol klesnúť do takého bahna.

    V jednej ruke držím už takmer studenú pizzu a druhou netrpezlivo tlačím do zvončeka pri dverách. Všade vládne ticho.

    Tento veľký starodávný dom s prázdnym okolím sa mi vôbec nepáči. Je veľa vecí, čo sa mi nepáči. Hlavne v poslednej dobe, ale toto miesto mi trochu naháňa strach. Okey. Som sentimentálny. Asi mi už naozaj začína preskakovať.

    Nebaví ma tu dlhšie čakať, a tak sa otočím na odchod. Zastavím. Práve som počul, že si niekto kýchol. Je to klam? Prejav môjho bláznovstva? Nadýchnem sa a otvorím ťažké dubové dvere domu. Viem, že by som tu nemal byť.

    Možno človek, ktorý si objednal donášku pizze nepočul zvonček. Hlúposť. Po dvoch minútach som začal zvoniť, akoby mi šlo o život. Možno je chorý a . . . a čo? Nebol schopný sa ani postaviť? To je teda pekne pritiahnuté za vlasy. ,,Prestaň blúzniť!" -napomeniem sa.

    ,,Dobrý večer. Som z pizzérie U labutí. Prepáčte, že som sem vtrhol . . ." -nadhodím seriózny tón, aký som používal pri práci v advokátskej firme. Vetu dokončiť nestihnem. Vo chvíli, keď vstúpim do ďalšej miestnosti ma niekto ovalí po hlave. Pred očami sa mi zahmlie a strácam vedomie.

 

    Voda. Studená voda. Mám dvanásť a som na prázdninách v Seetle u babky. Bratranec ma vzal na nočný žúr, ktorý usporiadal jeho kamoš. Všetci sú tu o niekoľko rokov starší. Josh, môj bratranec, má sedemnásť. Cítim sa super a práve hrajeme hru Pravda alebo Odvaha. Všetko sa pokašľalo. Josh dostal za úlohu hodiť ma do potoka. Myslel som, že to nespraví. On sa iba uškrnul a ja som sa ocitol v ľadovej vode . . .

    ,,Vstávaj šípková Ruženka." Prudký úder do brucha ma preberie zo zlých spomienok na minulosť. Žmurkám. Snažím sa privyknuť si na svetlo. Rozhliadam sa a zisťujem, že by som radšej zostal pri svojich spomienkách. Skutočnosť je horšia. Pochopil som, prečo mi človek čo si objednal tú posranú pizzu nemohol otvoriť.

    V izbe boli štyria muži. Traja sa rehotali a napchávali pizzou, ktorú som priniesol. Každý z nich držal v ruke zbraň. Štvrtý bol spútaný lanom ako ja. Takže on musí byť majiteľom tohto domu a oni od neho pravdepodobne niečo chcú. Kurva! Iba ja môžem mať takú smolu a ocitnúť sa práve pri zločine.

    ,,Hej, chlapče! Díky za jedlo. Kane, už to doboha vyklop! Kde je? Chcem ťa konečne odstreliť a vypadnúť odtiaľto." Jeden z mužov sa pohol smerom k chlapovi, ktorý bol v rovnakej situácii ako ja.

    ,,Môžeš si skrátiť čas a rovno vypadnúť." -ozval sa ironický hlas muža na zemi. (Jeho meno je Kane.) Spoločník vysokého individuá, ktorý mi poďakoval za hlúpy zdroj obživy vedúci ma do tejto situácie, uštedril Kaneovi úder ako pred malým okamihom mne.

    ,,Veď ťa prejde dobrá nálada. Ešte budeš prosiť o šancu povedať nám to." Malý tučný chlapík živiaci sa vo svojej mladosti asi futbalom, keďže s veľkým potešením kope do všetkého, čo mu stojí v ceste, položil na stôl kufrík z čiernej kože. Otvoril ho. No doriti! S úškrnom na tvári vytiahol malé kliešte. ,,Je na čase spievať, Kane."

    ,,Takéto veci na neho neplatia." -povedal muž, ktorý sa po prvýkrát zapojil do rozhovoru. Hneď som pochopil, že je bossom tejto bandy. Videl sa mi celkom inteligentný, až kým nevyslovil vetu, ktorá sa mi vonkoncom nepáčila. ,,Využijeme toho mladíka."

    Ťažko som prehltol. Tým myslel asi mňa. ,,Ja s týmto nemám nič spoločné." Podarilo sa mi dostať to zo seba pokojným hlasom, aspoň som v to dúfal.

    Vodca tohto tria sa na mňa pozrel : ,,Nerád ubližujem nezainteresovaným osobám, ale musím sa ti poďakovať, že si tu. Inak by som tu tuto svojho starého kamaráta nikdy nedonútil prehovoriť. Nemôžem si dovoliť zbaviť sa ho skôr ako získam to, prečo som sem prišiel. To iste chápeš."

    ,,Môžeš ho zabiť. Je mi to jedno. Nič sa nedozvieš." Tak toto mi vyrazilo dych. Ha! V čo som dúfal? Že muž menom Kane rýchlo vyklopí, čo chcú vedieť a ja si z tadiaľto pohodlne odkráčam akoby sa nebolo nič stalo?

    ,,Ale, ale Kane. Myslíš si, že ma týmto oblafneš. Poznám ťa veľmi dobre. Už vtedy si bol veľmi súcitný."

    ,,Nie si jediný, kto sa odvtedy zmenil." Chvíľu si obaja hľadeli do očí.

    ,,Za pokus to stojí, no nie?" Vodca kývol na trpaslíka- futbalistu a ukázal na mňa. Ten sa rozrehotal a pomalými krokmi sa približoval. Keď sa kliešte v jeho ruke začali rozširovať a opäť zatvárať, cítil som ako mi srdce búši neuveriteľnou rýchlosťou. Dofrasa! Ja predsa nepodľahnem tak ľahko panike. Musím uvažovať triezvo, racionálne, takže zo seba rýchlo niečo vypoť, ty truľo!- napomínam sa.

    ,,Hádam by sme a mohli najprv porozprávať, než urobíte niečo, čo by ste mohli neskôr ľutovať."

    ,,No to ma teda podržte. Chlapče, ty sa nám vyhrážaš? Ver mi, že nebudem určite nikdy ľutovať zabitie takého holobriadka ako si ty." Teraz bol pri mne iba na dva kroky. Pochopil som, že s nimi nemám šancu vyjednávať. Chceli niečo, čo som im nemohol dať a nerobilo im problémy ísť aj cez mŕtvoly.

    ,,To nebola vyhrážka, iba uvažujte. Nemáte dôvod sa ma zbaviť. Ja nič neviem a navyše vám ten chlapík"- ukázal som na Kanea ,,tak či tak nepomôže. A ak vás chytia policajti, budete mať zbytočne na krku ešte aj obvinenie z vraždy."

    ,,Ty blázon. Po prvé: zatiaľ ťa nechceme zabiť, len ťa trocha upraviť. Navyše, prečo by nás mali chytiť poliši? Nikto nevie, že v tomto momente sa pokúšajú nejakí teroristi na odľahlom území zabiť nevinné ľudské životy." Jeho už tak dosť hlasný smiech nabral na intenzite. A ja v tomto období môjho zničeného života som si neodpustil pichľavú poznámku: ,,Každý v tejto miestnosti sa teší spolu s vami za vyslovenie tej najinteligentnejšej vety v celom vašom bytí." , ktorá ma priviedla k zlomenému nosu.

    ,,No počkaj, ty sráč!" Myslel som, že sa mi pred očami zjaví obraz všetkého, čo som prežil, ale neprišlo nič. Díval som sa ako rozzúrený futbalista vytiahol z boku pištoľ s tlmičom a namieril na mňa. Ďalej som veľa nezaregistroval. Možno to bolo bolesťou prúdiacou mi cez nosné otvory alebo krvou, ktorá sa z nich valila. Alebo to bolo tým, že sa to naozaj odohralo tak rýchlo. Muž zviazaný ešte pred chvíľou tak ako ja práve zložil na zem posledného z týchto všivákov. Skôr ako som stihol niečo povedať, cítil som ako prudko zarezávajúce laná do kože boli preč. V ruke som mal látku a v tej istej sekunde som si ňou zakrýval nos.

    ,,Poď! Musíme zmiznúť." Jeho ruka ma zdvihla zo zeme a navádzyla smerom von. Bolo zbytočné niečo namietať, a tak som si len pritískal látku sfarbenú na červeno o svoj nos.

    Teraz som sedel v sivej Kii a civel na diaľnicu, po ktorej sme uháňali smerom na západ. Naozaj neviem ako dlho to mohlo trvať, ale myšlienky ako západ a diaľnica ku mne konečne dorazili a ja som pochopil až príliš neskoro. Svetlá auta zabočili doľava a osvetlili tabuľku s nápisom Yonkers.

    ,,Kam to dočerta ideme? Prečo sme preč z New Yorku? Musíme zavolať políciu a ja potrebujem ošetriť nos."

    ,,Nenariekaj mi tu. Práve ťa veziem do nemocnice. Polícia je vylúčená, takže jediná možnosť bola vypadnúť odtiaľ."

    Rozšíril som oči, keď mi zabehla vlastná krv pri tom ako som mal otvorené ústa. ,,Hej chlapče, zavri tu pusu, lebo nakoniec nebude nutné ísť do nemocnice, ale rovno do márnice." Videl som, ako sa mu pretiahla jedna strana kútikov.

    ,,Kto ste? Prečo po vás tí muži išli? Ste hľadaná osoba alebo čo? Preto nechcete do toho zatiahnúť políciu? Dohodnime sa, dobre. Vysaďte ma pri tej nemocnici a potom môžte ísť. Ja nič nepoviem, vrátim sa späť a budem pokračovať ako doteraz."

    ,,Keď myslíš, že je to to najlepšie." Pokrčil ramená. ,,Oni si ťa nájdu a zabijú."

    ,,Prečo by ma mali hľadať? Som len-"

    ,,Poslíček v pizzérii. Tak fajn. Nebudem ťa strašiť ani sa ťa pokúšať prehovárať, aby si zostal radšej tu."

    ,,Ďakujem."

    ,,Proste ťa prinútim zostať." Povedal to kľudným nezúčastneným hlasom.

    ,,Ako? Čo tým chcete povedať?"

    ,,Máš možnosť vybrať si. Buď ma budeš poslúchať a urobíš všetko, čo ti poviem, alebo ťa budem musieť zabiť." Jeho slová vo mne naozaj vyvolali panický strach. Tento chlap to myslel vážne. Bol by ma schopný zabiť? Veď nezlikvidoval ani tých všivákov, tak prečo chce mňa?

    ,,Nie je tu aj možnosť C?" Uškrnul sa presne ako vtedy. ,,Nie. Ak ťa nechám ísť, nájdu ťa, aby sa dostali ku mne." Pozrel sa na mňa a ja som aj cez tú veľkú tmu videl odraz jeho lesknúcich sa zeleno-žltých očí. Boli to oči šelmy. Fascinujúce.

    Auto zastavilo. Cez okno som zazrel malú budovu, v strede ktorej bol symbol prvej pomoci. Nemocnica. Ak by som niekomu z lekárov povedal, že ma práve uniesol muž, čo bol pred takou polhodinou sám obeťou, mohli by mi pomôcť viac ako len dať môj nos do pôvodného stavu.

    ,,Hovoríš nezmysly. Trocha sme sa pohádali pre jednu pipku a teraz si na mňa naštvaný. Avšak žiadna ženská nezničí náš dobrý bratranký vzťah." Zamračil som sa. Pff. Čo vie ten chlap čítať myšlienky? Nezabráni mi . . .

    ,,Nerob hlúposti inak . . ." -ukázal na pištoľ ukrytú pod bundou. Úžasné. To je už druhý človek, čo sa mi dnes vyhráža zbraňou. Skončí sa to niekedy? Dnes ráno som si hovoril, že môj život nemôže byť horší a pozrimeže . . .

    ,,Ako by vás cezo mňa mohli nájsť? Odídete a ani ja neviem-"

    ,,Ver mi, že pri mučení im prezradíš dosť na to, aby som mal viac problémov ako teraz. Robím ti láskavosť, chlapče. Ani ja nie som veľmi nadšený, že sa musím starať ešte aj o teba."

    ,,Nikto vás o to neprosí a nie som žiadny chlapček? Postarám sa o seba sám. Uisťujem vás, že ak ma chytia nič neceknem. Prečo? Lebo nič neviem! Sss." Prudká bolesť sa vrátila, keď som sa rozmachol rukou a tá sa šmykla o zlomený nos.

    ,,Švihaj, nech ti to dajú do poriadku." Presunul sa ku mne a postrčil ma ku vstupu. ,,Pozri. Toto nie je únos. Potrebujem, aby si na určitú chvíľu zmizol. Zašijem ťa do nejakého domu a ty tam iba zostaneš, pokým ti nedám vedieť, že si už v bezpečí."

    ,,Prečo si myslíte, že tam budem v bezpečí?"

    ,,To nechaj na mňa."

    ,,Prečo by som vám mal veriť?"

    ,,Pretože ti nič iné nezostáva." Zastavil som pri dverách.

    ,,Kto ste?"

    ,,Ak ťa uistím, že nie som žiaden zločinec, urobíš ako poviem?"

    ,,Myslíte, že vaše slovo mi stačí?"

    ,,Viem, že nie." Vytiahol kartičku z vnútornej strany bundy. Tú bundu musel mať v aute alebo si ju vziať po ceste preč z jeho domu. Pokiaľ som si pamätal mal na sebe iba čierne tričko s dlhými rukávmi, keď bol rovnako pripútaný ako ja. Striaslo ma. Možno to bolo spomienkou alebo len obrovskou zimou, ktorá nebola pre toto ročné obdobie obvyklá.

    Otvoril dvere a ja som vošiel dnu spolu s ním. Pred oči mi vystčil kartičku, v slabom svetle som na ňu poriadne zaostril a uvidel nápis: Kane Garner- špeciálny agent AS( Spolok Utajených).

    ,,Buď ticho! Teraz, keď to vieš, nemôžem ťa nechať odísť." Takže to urobil naschvál. Bol som v pasci. Chvíľu som uvažoval, netrvalo ani desať sekúnd, kým si moja myseľ našla nový chodníček na dosiahnutie starého cieľa.

    ,,Dobre. Zostanem, ale iba pod podmienkou."

    ,,Chlapče! Podmienky tu kladiem ja."

    ,,Som Jacob. Už nikdy nie chlapče. Taktiež chcem pracovať na tomto prípade, a hneď ako bude toto ok" - ukázal som úraz na tvári- ,,poviete mi všetko, čo o tom viete."

    Rozosmial sa hlbokým temným hlasom, ktorý sa dokonale hodil k jeho tajomnému výzoru. ,,Na to zabudni. Toto nie je detská hra a už vieš aj tak priveľa."

    ,,Nie som obyčajný poslíček. Môžem vám pomôcť. Pracoval som v advokátskej firme. Mohol by som získať užitočné informácie. Toto je pre mňa obrovská príležitosť ako . . ."

    ,,Ako sa vrátiť späť. Vyhodili ťa. Hm- to je zaujímavé. Čo také si urobil, že teraz pracuješ v pizzérii?

    ,,Možno vám to poviem neskôr, ale tak či tak teraz budeme partneri. Navyše, som v tom až po uši."

    ,,Ale ale. Zrazu si v tom až po uši."

    ,,Rozmyslite si to. Nemôžete ma strážiť celé dni. . . týždne kým to vyriešite a ja si nájdem spôsob ako uniknúť s vášho väzenia." Jeho tvár sa zmenila na nečitateľnú masku. ,,Dám ťa strážiť."

    ,,To ma nezastaví . . ."

    ,,Dočerta! Chceš zomrieť? Nechápeš, že . . ." Výraz mal stále studený.

    ,,Nebudem prekážať. Teda aspoň nie tak veľmi. Urobím všetko." Zvesil som hlavu a opäť si uvedomil, že stále krvácam. ,,Prosím."

    ,,Zmení sa niečo, ak poviem, že je do toho zapletená aj moja organizácia? Nemôžem veriť nikomu!"

    ,,Potrebuješ parťáka, Kane." Pozrel som sa mu do očí a sám nevedel prečo som mal hlbokú potrebu pomôcť mu. Bolo to zvláštne. Ruku som držal stále pri tvári a dlho na ňho hľadel.

,,Pán doktor, máte tu pacienta s rozbitým nosom. Uvidím sa tu, Jacob a teraz choď, nech ti ten ciferník opravia." To, že vyslovil moje meno bolo dobrým znamením, tak som sa obrátil a šiel za doktorom. Vedel som, že som sa pustil po nebezpečnej ceste po príliš tenkom ľade, no mal som pocit, že s ním to všetko zvládnem. Kane.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

www.shounenaifanfiction.blog.cz

(Tamara, 26. 2. 2009 20:25)

úú pavucina to znie dobre ;) a aj sa to dobre zacina :D chvalim, chvalim a tesim sa na dalsi dielik, ktory dufam pribudne co najskor :D muhaha Kane je pekne meno :D xD

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA