Jdi na obsah Jdi na menu
 


Vyrážame!

4. 1. 2010

    ,,Keiji, priprav kúpeľ, prosím." -povie Kaname vedúcemu koča, po našom vystúpe z neho. Všimnem si, že má takmer rovnaké oči ako Kaname. Sú len o niečo svetlejšie. Je menší a omnoho starší. Pristaví sa pri mne a podáva mi dáždnik.

    ,,To nebude nutné. Pôjde so mnou." Po týchto slovách sa Keiji ukoní a odíde. Kaname pristúpi bližšie, rukou si odhrnie plášť a pritlačí si ma k sebe. Moje ústa samé od seba vykríknu. Kaname skloní hlavu a pozrie sa na mňa. ,,Nie?"

    ,,Prepáčte, ale . . .ale . . ." Čo to nevidí? Som celý špinavý. Ako môže urobiť niečo tak bezhlavo. To si neuvedomuje dôsledky? ,,Vaše oblečenie." -vykokcem napokon.

    ,,O to si nemusíš robiť starosti, Ed," -usmeje sa a uprene ma sleduje. Trochu ma to znervózňuje, tak sa radšej pozerám do zeme.

    Niekto mi pri vstupe na loď strčil dáždnik do ruky. ,,Nasleduj ma."- ozve sa hlas môjho pána na palube. Vykročí. Nasledujem ho a zároveň si ho znova prezerám. Vlasy mu siahajú až po pás a jemne sa pri chôdzi vlnia.

    Zastavíme sa v obrovskej kajute. Čaká tam už Keiji a prilieva horúcu vodu do kade.

    ,,Vyzleč sa." -zavelí Kaname, ktorý je ku mne ešte stále otočený chrbtom. Keiji sa po doliatí vody ukloní, odíde a zavrie za sebou dvere. Kaname podíde za malú stenu z dreva a začne hádzať jedotlivé časti svojho odevu preč. ,, Ak dovolíš, tvoje veci vyhodíme. Keiji ti niečo prinesie, ale najprv sa okúpeš. Vlez si do kade, o chvíľu som pri tebe."

    Som zmätený. Prečo som v jeho kajute? ,,Prepáčte, pán Kaname."

    ,,Vravel som ti, aby si ma volal Kaname." - karhavý hlas Kanameho sa rožľahne po kajute.

    ,,Ospravedlňujem sa, ale mám otázku."

    ,, Počúvam."

    ,,Prečo som vo vašej kajute?"

    ,,Vieš Eduard, popravde som nemal na pláne si niekoho kúpiť, takže tu pre teba jednoducho nemáme posteľ." -objasní mi situáciu a vylezie spoza tej steny. Radšej sa ani nesnažím opísať to, čo má na sebe. Na takéto čudné veci by som si mal začať zvykať.

    ,,Ty ešte nie si zoblečený?" -prekvapene konštatuje, keď ma uvidí. Nejako som na to zabudol. Začnem sa vyzliekať, ale cítim sa trochu nesvoj, keď je tu Kaname. Nechám ležať svoje veci na zemi a pomaly vliezam do horúcej vody.

    ,, Prestaň!" -zastaví ma Kaname. ,,Ostaň stáť. Ja ťa poumývam. Keby som vedel, že máš telo v takomto stave, tak by som nedal pripraviť žiaden kúpeľ. Kde si sa takto doriadil?" -opýta sa, podíde bližšie, vezme mokrú handričku a začne ma ňou jemne umývať, pričom sa šikovne vyhýba všetkým povrchovým zraneniam a drobným chastičkám. Cítim, ako mi horia líca a nie som si istý, či je to spôsobené tou horúčavou, alebo Kanameho prítomnosťou. Uvádza ma do rozpakov. ,,Ja-ja . . .neviem. Pokiaľ sa dobre pamätám, tá žena vravela, že som spadol zo schodov."

    ,, Na takéto telo treba dávať pozor. Otoč sa." Urobím, ako mi prikáže. Tentoraz som k nemu otočený tvárou a pozorujem ladné pohyby jeho ruky po mojej hrudi, brušku a končatinách. Stále viac sa túžim niekam schovať, hoci z pohľadu Kanameho sa nedá nič vyčítať. Mám taký zvláštny pocit a netuším prečo. Možno to bude tým, že to ja by som mal umývať jeho a nie on mňa.

    ,,Dobre, môžeš vyliezť." Kaname vezme osušku a začne ma utierať. ,,Choď si ľahnúť do postele. Keiji!" -zakričí. Ten sa takmer okamžite objaví vo dverách. ,, Prines moju škatuľku a nejaké šatstvo pre Eduarda, prosím."

    Posadím sa na kraj postele. Onedlho do kajuty vstúpia dvaja muži a odnášajú kaďu. Pritiahnem si nohy k sebe, aj napriek tomu, že sa na mňa ani jeden z nich nepozrel. Krátko po ich odchode prinesie Keiji veci, ktoré si pýtal Kaname a znova bez slova odíde. Kaname otvorí jedoduchú škatuľku a vytiahne z nej malú fľaštičku.

    ,, Ľahni si na chrbát a nehýb sa." Znova poslúchnem. Kaname si rozotrie na prsty divne páchnucú mastičku a postupne ju rozotrie na všetky zranené miesta na mojom tele. Aj napriek tomu, že to občas mierne zabolí, sú jeho dotyky príjemné a veľmi upokojujúce . . .

 

    So spokojným úsmevom otvorím oči. Je mi výborne. Môj pohľad automaticky padne predo mňa a tam sa aj zarazene zastaví. ,,Ka-kaname." -zašepkám. Jeho tvár je len niekoľko centimetrov od mojej. Zavreté oči a pokojný výraz dokazujú, že spí. Pohnem sa od neho. Vzápätí som pritiahnutý Kanameho rukami, ktoré ma tuho zvierajú. Teraz som k nemu ešte bližšie a už sa nemôžem ani pohnúť.

    Nedovolím si zobudiť ho, tak len ležím a prezerám si jeho dokonalé črty tváre, pery, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani kráľovná, veľké tmavé riasy a snehovobielu pokožku. Chcel by som sa o ňom dozvedieť viac.

    Keď si ho tak prezerám, pripadá mi byť ešte fascinujúcejší, ako keď som ho uvidel prvý krát. Možno to je spôsobené tou blízkosťou. Netuším prečo, no zaujíma ma všetko, čo sa ho týka. Chcem sa dotknúť jeho bledej tváre a presvedčiť sa, či je skutočne taká jemná ako vyzerá.Ruky mám však zakliesnené medzi našimi telami.

    Priblížim teda svoju tvár a takmer nebadateľne prechádzam svojimi perami po jeho pokožke. Stlmil som svoj dych ako sa len dalo. Som omámený jeho prítomnosťou. Privriem oči a priložím svoje pery k tým jeho. Sú mäkké a poddajné. Nevedomky ich pritisnem silnejšie a Kaname sa nepatrne pohne. Rýchlo sa odtiahnem a otvorím oči.

    Nezobudil sa. Úľavou vydýchnem a usmejem sa. Nechám svoju hlavu na vankúši a znova sa na neho pozerám. To bol môj prvý bozk. Aspoň čo sa pamätám.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

...

(Aylen, 21. 2. 2010 0:11)

Strašně se mi líbí tvoje povídky...těšim se na pokračování.

*****

(Jana (http://mujutajenysvet.blog.cz/), 24. 1. 2010 21:06)

pěkný, těším se na pokráčko

*-*

(kated sb, 4. 1. 2010 15:37)

tyyy jo zase hezu... vy dve pisete opravdu skvele...docela by me zajimalo jestli to pisete dohromady nebo jaka napsala jakou povidku....moc se tesim na dalsi dil :-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA