Jdi na obsah Jdi na menu
 


Novoročné predsavzatie

30. 12. 2013

             „Arty, volá ti Chris.“ – kričí na mňa zdola mama. U nás je to pomerne bežné. Stále si niekde zabudnem mobil a keď niekomu potrebujem zavolať, neviem ho nájsť v celom dome.

 ,,Zdvihni to, hneď tam budem.“ Rýchlo zbehnem schodmi dole a vlepím jej rýchlu pusu na líce.

,,Prosím.“

„Povedz, že si si už vybavil povolenie!“ – vzrušene na mňa vychrlí môj najlepší kamarát. „Však ho už máš?!“

,,Upokoj sa, zhlboka dýchaj a povedz mi, o čo ide.“ – hovorím a smejem sa pri predstave stresujúceho Chrisa. Je to školský zabávač a večný vetroplach.

,,To si robíš srandu, však? Dnes je predsa ten večierok u Toma. Je tam Amy! Dnes o polnoci tam určite bude! Ak ju dnes pobozkáš, konečne budete spolu!“ – rozpráva náhlivo a mne sa mierne rozbúši srdce.

,,Ako vieš, že tam dovtedy ešte bude?“ – opýtam sa. Jeho informácie sú vždy spoľahlivé, ale aj tak. A okrem toho, neviem či ma pustia z domu práve dnes a ešte k tomu na večierok.

„Spoľahni sa, bude tam. A teraz si vymysli nejakú parádnu výhovorku, aby si sa tam dostal. Do polnoci máš dve hodiny. Makaj! Nejako ju odtrhnem od Sue, tak príď, je ti to jasné?!“

„Pokúsim sa.“ A teraz čo? Aby bolo jasné, mám skvelú mamu, ale aj tak trochu príliš ustarostenú.

„Tak? Čo chcel?“ – opýta sa mama a ja si trikrát v duchu vynadám, že ma nenapadá nič, čo by mi pomohlo dostať sa von.

„Dnes je večierok u jedného spolužiaka a bude tam aj jedno dievča...“ – začnem zo seba súkať pravdu. Mamine kútiky úst sa šklbnú.

„Takže tebe sa niekto páči? No konečne!“ Rozžiari sa celá a okolo očí sa jej utvorí vejárik vrások. „Ako sa volá? Odkiaľ ju poznáš? Je pekná? Učí sa dobre?-„

„Brzdi trochu!“ – skočím jej do reči a zhlboka sa nadýchnem. „Najprv, mohol by som tam ísť? Ja ... chcel by som ju dnes . .. veď vieš ...  Ak ma tam pustíš, sľubujem, že ti ráno poviem všetko. Teraz len nemám veľa času, už je desať preč.“

Mama si povzdychne. „Fajn, ale žiaden alkohol ani nijaké hlúposti. Viem, že deti dnes rastú ako z vody, ale na sex máš ešte čas. No a by predsa, vždy použi ochranu, aj keď ti-“

„Mami!“ – okríknem ju.

„Dobre, dobre. Tak utekaj.“ – povie a ja sa od radosti uškŕňam ako nejaký blázon.

„Ďakujem mami, zbožňujem ťa.“ – Opäť jej dám veľkú pusu na líce a utekám sa obuť. Navlečiem na seba narýchlo hrubú bundu a letím z dverí.

„Arty, ber si šál!“ – zakričí ešte mama.

Poslušne sa po neho načiahnem a po ceste z domu si ho obkrútim okolo krku. Rútim sa mestom. Autobusom by to bolo asi rýchlejšie, ale netuším ako teraz jazdia a čo mi tam vlastne ide. Zbežne sa pozerám na hodiny na mobile. Vydýchnem si až pred cieľom mojej cesty. Zazvoním na zvonček a dvere sa otvoria. Displej na mobile mi ukazuje 23:48. Usmejem sa. Stihnem to. Zavolám si výťah a nastúpim. Stlačím 48. Som príšerne nervózny. Na 12-om niekto nastúpi a výťah pokračuje. Doteraz som si to neuvedomil, ale chystám sa pobozkať Amy. Čo ak ma odmietne, alebo to urobím zle? Alebo-

„Čo sa . . .“ – prekvapene zo seba dostanem, keď výťah zastal a zhasli svetlá. Stlačím tlačidlo na mobile a displej sa rozsvieti. Namierim svetlom na panel s tlačidlami. Nič sa nezobrazuje. Čo mám robiť?

„Dovolíš?“ Ozve sa spoza mňa mužský hlas. Odsuniem sa, aby mohol prejsť k panelu. „Posvieť mi tam, prosím.“ – povie a ja tak urobím. Na displeji si všimnem čas. 23:51. Ešte mám čas.

„Haló, počuje ma niekto?“ – hovorí ten muž a z druhej strany sa ozve hlas nejakej ženy.

„Ospravedlňujeme sa, nejaké decká sa tu hrali, s čím nemali.“ – rozrušene vysvetľuje situáciu. „Myslím, že budem musieť zavolať technika, ale ten je momentálne trochu ďaleko. Potrvá to tak hodinu až dve, kým sem príde. Veľmi sa ospravedlňujem za spôsobené problémy.“

„To nie...“ – šepnem a zveziem sa popri stene výťahu na zem.

„V poriadku. A nemohli by ste niečo urobiť aspoň s tým svetlom?“ – opýta sa ten muž a v hlase mu nepočuť ani trochu emócii. To mu nevadí, že do nového roku vstúpi s neznámym človekom v zaseknutom výťahu?

„Pokúsim sa. Chvíľku vydržte.“ A kam by sme asi tak išli? To je snáď zlý sen.

„Dobre, ďakujem.“ – odpovie zdvorilo ten chlap. Počujem ako sa dostavil niekde oproti mne a asi si tiež sadol. Pozriem sa na mobil. 23:53. Keď displej zhasne, opäť sa naň pozriem. Čas sa nezmenil. A takto zúfalo pozorujem displej a čakám, ako mi môj vzťah uteká medzi prstami. 23:56.

„Hn. Asi si mal nejaké plány, že?“ – opýta sa ten muž posmešne.

„Do toho vám nič nie je.“

„Možno to boli tvoji kamaráti, vďaka ktorým tu teraz sme.“ – pokračuje a vo mne to začína vrieť.

„A možno ste zakomplexovaný blbec, ktorý nemá do koho rýpať.“ – vrátim mu to a radšej sa postavím. Asi by som sa mal krotiť. Je vyšší a trčať tu ešte minimálne hodinu doriadený na dlážke nie je práve moja predstava pekného začiatku nového roka.

„Hm...odvážny.“ – zanôti a počujem ako sa postavil. Naprázdno preglgnem a cúvnem do rohu výťahu. Svetlá sa zrazu rozsvietia.

„Nepribližujte sa!“ – rozkážem. Pousmeje sa a svojimi chladnými sivými očami ma neprestajne pozoruje.

„Súdiac podľa tvojho vzhľadu, neustálej kontroly hodín, ty nebudeš práve hviezda partie.“

„Čo si to-“ – ohúrene ho počúvam. Kto si myslí, že je?

„Nehovor mi, že si prišiel na veľkú párty pobozkať to najpopulárnejšie dievča v okolí.“ – to sa už doširoka usmieva. Zaleje ma červeň, od zlosti aj pocitu strápnenia, že sa v podstate trafil.

„To nie je vaša vec!“ - rozčúlene vykríknem.

„Koľko je hodín?“ – opýta sa a ja sa pozriem na mobil. Zarazím sa. 23:59. Dvihnem pohľad a ten chlap je už pri mne, rukou mi chytí čeľusť a pobozká ma. Tomu neverím! Pokúšam sa ho odtlačiť celou silou, ale je ako skala. Druhou rukou mi chytí tú moju a dvihne mi ju k hlave. Chcem zaprotestovať, ale on to využije a strčí mi do úst jazyk. Srdce mi bije ako splašené. Privieram silno oči a pridám ešte na sile, aby som ho odtlačil. Po hodnej chvíli sa odo mňa sám odtiahne.

„Tak a novoročný bozk máš za sebou.“ – usmeje sa a ja mu z celej sily vrazím päsťou do sánky.

„Zasraný kretén!“ – uľavím si a držím slzy na krajíčku. To bol môj prvý bozk! Aj keď nie som dievča a na takých veciach by mi nemalo záležať, ale záleží!

Chlap oproti sa vzpriami a prstom si utrie krv na kraji úst.

„Máš slušnú ranu. Beriem to teda ako kompliment, že si ma pri sile, ktorou disponuješ neodtisol.“ To si zo mňa strieľa?! Ja ho asi zabijem! Vyštartujem na neho ako zmyslov zbavený. Predtým ako ma zastaví, si ešte všimnem to pobavenie v jeho očiach. Pretočí ma k sebe chrbtom a spolu so mnou si sadne na zem.

„  Mám rád vášnivých chlapcov.“ – šepne mi do ucha a rukou zamieri k môjmu rozkroku.

„Zbláznili ste sa! Pusťte ma!“ – vrieskam a rukami sa mu snažím odtiahnuť tú jeho.

„Rozkošný.“ – zašepká a jeho rýchle prsty mi rozzipsujú nohavice a vojdú pod trenky.

„Nie! Prosím, nie!“ – kričím na neho. Olíže mi ucho a prisaje sa mi na krk. Unikne mi tichý ston. Rukou si zakryjem ústa. Som rád, že to nekomentuje. Prechádza mi po úde čoraz rýchlejšie. Už sa ho nesnažím zastaviť. Prerývané dýcham a pokúšam sa kontrolovať svoj hlas zakaždým, keď pustoší môj krk. Rýchlejšie. Ešte rýchlejšie. Slasťou sa prehnem v chrbte a vyvrcholím mu do ruky. Hlavu mám položenú na jeho pleci. Zahmleným zrakom vidím ako ma pozoruje.

„Tak vstaneš už?“ – opýta sa a ja sa rýchlo od neho posuniem na druhý koniec výťahu. Nemotorne sa pozapínam a pozorujem toho muža oproti. Z vrecka v kabáte si vytiahol hodvábnu vreckovku a utrel si do nej ruku. Keď si všimol, že sa na neho pozerám, veľavravne sa uškrnul.

Postaví sa a rovnako urobím aj ja a neprestanem ho sledovať. Úsmev sa mu rozšíri a poškrabe sa po hlave.

„Prepáč, bol si taký nervózny, že som si nevedel pomôcť.“ – zaškerí sa a ja na neho vyvalím oči.

„Čo-čože??“ – zmätene zo seba dostanem.

„No vyzeral si, že každú chvíľu sa premeníš na kôpku nešťastia, tak som nám čakanie na záchranu trochu spríjemnil.“ – hovorí a neprestáva sa usmievať.

„Spríjemnil?!“ – vysúkam zo seba prekvapene a naštvane zároveň. To nemyslí vážne!

„No mal som dosť stresujúci večer a ty si bol celkom rozkošný, tak som to trochu využil.“ Uškŕňa sa ďalej ako pako a ja už znova zovieram ruku v päsť. „Mimochodom som Samuel Breedman. Veľmi ma teší.“ – hovorí ten chlap a podáva mi vizitku. V tom sa výťah pohne. Dvere sa otvoria a ten chlap vystúpi.

„Bolo mi potešením, ak si to budeš chcieť zopakovať, ozvi sa.“ – povie predtým, ako sa zatvoria dvere. Výťah ďalej pokračuje hore a ja nemo zazerám na imaginárne miesto niekde za dverami.

Dvere sa otvoria. Pred nimi stojí naštvaný Chris s rukami vbok a podupkáva nohou.

„Kde v pekle si bol?!“ – vypáli a potom vytreští oči. „To je cucflek?“ Napodobním jeho výraz a rýchlo si rukou zakryjem krk. „Tak o tomto mi MUSÍŠ porozprávať!“ – šteboce a ja si ukladám novoročné predsavzatie: Nikdy sa o tom nikto nesmie dozvedieť!

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:D

(kated, 9. 2. 2014 0:41)

oh my gosh to bylo fantastický :D až by z toho byl skvělí začátek kapitulovky :D ... pormiň promiň promiň všimla jsem si této povídky až teď ... ahhhhhhh a sem tak zpropadeně ráda že jsem si jí všimla :D je totiž skvělá :D .... fakt ... už jsem se začala bát že si už od tebe (nebo tvé sestřičky .... obě máte skvělí povídky :D ani nedokážu říct, která je má lepší :D ) nic nepřečtu :D ... a sem příjemně potěšena touto krátkou jednorázovčičkou :) .... ahhhhh snad se stane zázrak a ty se rozhodneš pokračovat :) ... hehe už moc mluvím :) ... děkuji děkuji za tak krásný rozveselení dne :D (hehe teď už noci :D)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA