Jdi na obsah Jdi na menu
 


Pád

17. 2. 2009

    Spustil sa dážď. Jeho ľadové kvapky sa mi nemilosrdne zabodávajú do tela. Vnímam to iba okrajovo . . . Všetko stratilo zmysel. Všetko splynulo v jedno. V jedinú vec, ktorá ma obrala o spánok, a ktorá mi vzala aj budúcnosť . . .

    Môj život bol akoby od začiatku predurčený k zániku. Vyrastal som v chudobnej štvrti plnej zlodejov. Matka zomrela, keď som mal dva roky. Nepamätám si ju. Neviem ako vyzerala, ani akým bola človekom.

    Otca si bohužiaľ pamätám pridobre. V spomienkách si ho vybavujem ako násilného ožrana. Hnusil sa mi. Bol som od neho ale závislý. Do piatich rokov mi zabezpečoval základné potreby na prežitie.

    Jedného dňa sa mu však zunovalo starať sa o svojho fagana. Vyhodil ma z domu, ktorý ledva stál a zakázal mi vrátiť sa, kým mu neprinesiem nejaký chlast. Vonku bolo vtedy chladno. Kričal som na ňho, nech ma pustí dnu, ale ignoroval ma. Po pol hodine nariekania som sa odhodlal ho poslúchnuť. Čo iné mi ostávalo? No aj napriek všetkej mojej snahe som nič nezohnal.

    Vrátil som sa. Keď som bol pred dverami, otcove veľké ruky ma vtiahli dnu. O chvíľu si všimol, že nič nemám . . . zmlátil ma. Po výprasku som sa utiahol do kúta a neodvážil som sa ani pípnuť.

    Takto to potom pokračovalo po dobu štyroch rokov, ak sa mi nepodarilo splniť jeho príkazy. V deviatich som sa domov už nevrátil . . .

    Túlal som sa ulicami mesta a snažil sa prežiť. Vtedy sa na mňa prvykrát usmialo šťastie. Aspoň som si to myslel. Ujala sa ma na pohľad veľmi milá slečna. Oči ale nedokážu odhaliť charakter človeka . . .

    Spomínam si, že som bol v ten deň šťastný a plný nádejí. Chcel som študovať a začleniť sa do spoločnosti ako rovnocenný. Teraz viem, že sa mi to nikdy nemohlo podariť.

    Slečna Kate - to bolo jej meno - ma v prvý deň privítala ako nejakého váženého hosťa. Nakŕmila ma, dala mi pripraviť kúpeľ a dokonca som dostal vlastnú izbu. Bolo to neskutočné. Taký prepych bol pre mňa niečím novým. Chcel som jej jej láskavosť oplatiť.

    Na druhý deň mi začala dávať úlohy, ktoré sa každým dňom zdali byť náročnejšie. Po týždni som nezvládol prvú z nich. Zavolala svojich poddaných, ktorí ma držala, zatiaľ čo ona ma bičovala. Smiala sa pri tom na plné hrdlo.

    Ďalší deň mi bez ľútosti zadala ďalšiu úlohu, ktorú som opäť nedokázal splniť. Znova nasledoval trest. Po desiatich dňoch takéhoto mučenia sa nado mnou zľutoval jeden sluha. Začal mi pomáhať. Spočiatku za mňa vlastne robil úplne všetko, keďže som sa ledva udržal na nohách.

    Slečna začala byť so mnou spokojná. Prešli štyri roky, počas ktorých som sa tajne naučil čítať a písať.

    Nadišiel deň, kedy ma mala čakať odmena. Tak to vravela. Stál som mlčky pri nej a čakal. Usmiala sa na mňa. Zarážalo ma, že sa jej krutosť nezobrazovala v jej zovňajšku. Navonok vyzerala takmer ako anjel.

    Zatlieskala rukami. Z dverí vyšli jej dvaja poskoci, ktorí za sebou vliekli telo sotve desaťročného dievčatka. Nehýbala sa. Je mŕtva - prebleslo mi hlavou. Nanešťastie som sa mýlil. Bola pod účinkom drog. Aspoň tak mi zdôvodnila jej stav. Vzala spoza stola vedro s vodou, ktorá musela byť iste studená a vyliala ho na to malé stvorenie. Prebrala sa. Vyľakane sa dívala okolo.

    Odrazu mi vopchala slečna do ruky bič. Ten istý bič, ktorým kedysi šľahala po mojom tele. Nasucho som pregĺgol. Tušil som, čo ma čaká. Slečna začala hovoriť o tom, že tú malú treba za jej bezočivú neposlušnosť potrestať. Po skončení svojho monológu mi prikázala začať. Dievčatko plakalo a ja som sa nevedel prinútiť ublížiť tomuto úbohému človiečiku. Tým som ju však rozzúril. Vytrhla mi bič z ruky a vravela, že sa vo mne sklamala. Ďalej spomínala, že tú malú trest tak či tak neminie, a že odteraz si budem tresty odpykávať so všetkými spoločne. Zľakol som sa. Poznal som, ako chutí bolesť a nechcel somju už nikdy zažiť.

    Slečna Kate mi opäť podala tú vec. Silno som prižmúril oči a zasiahol to drobné telíčko. Ten výkrik si živo pamätám dodnes. Potom som jej zasadil ešte jedenásť rán. Slečna sa ako obvykle rehotala. Nenávidel som ju za to.

    Po ďalších dvoch rokoch služby u tej mrchy som jej prestal byť po chuti. Darovala ma jednému svojmu známemu. Bol som rád. Myslel som si, že ma nič horšie čakať nemôže.

    Môj nový pán bol neustále na cestách. Stal som sa obyčajným sluhom. Nejakým zvláštnym spôsobom ma to napĺňalo. Bol som preč od všetkého násilia a žil som pokojný život. Pracoval som tu po dobu dvoch rokov.

    Zrazu bol všade rozruch. Mal sa vrátiť pánov syn. Keď som ho videl prvýkrát, zdal sa mi byť veľmi milý. Plavé vlasy mu viali vo vetre, smaragdové oči žiarili a prívetivo sa na služobníctvo usmieval. Tí mu to opätovali, no len čo sa zavrel do svojej izby, začali o ňom rozprávať. Na moje prekvapenie to nebolo nič dobré. Každý mal z neho strach. Videlo sa mi to byť trochu prehnané, ale vzhľadom na svoje skúsenosti som si predsalen dával trochu pozor.

    Tretí deň po jeho príchode som niesol k panstvu jablká. O niečo som zakopol a spadol som. Zopár jabĺk sa mi odkotúľalo preč. Začal som ich horúčkovito zbierať. Niekto mi podal dve z nich. Poďakoval som sa a vstal. Až vtedy som si všimol, že je to mladý pán.

    Chŕlil som zo seba ospravedlnenia . Nechcel som odtiaľto odísť, ani byť potrestaný. On sa len rozosmial. Opýtal sa ma na meno a zobral debničku. ,,Zvládneš to k domu?" spýtal sa.

    Nechápal som, prečo by som to nemal zvládnuť. Videl, že som zmätený, tak zrakom poukázal na moju nohu. Pozrel som sa a uvidel množstvo krvi. Do tej chvíle som to necítil. Odrazu mi celá noha brnela a rana ma štípala. Odtrhol som od toho pohľad a kladne prikývol.

    Mladý pán vykročil. Vzápätí sa zastavil, keď zistil, že sa nehýbem. Rozpačite som hľadel na debničku v jeho rukách.

    ,,Pane, ja . . .vy . . -"

    ,,To je v poriadku." Venoval mi jeden z jeho milých úsmevov, ktorým sa ma asi snažil upokojiť. Mne to ale nedalo. ,,Pane bol by som radšej, keby som to zobral ja. . . Mohol by som z toho mať problémy."

    ,,Je to moje rozhodnutie! A okrem toho, keby mal niekto nejaké námietky- som predsa syn pána domu." Šibalsky sa na mňa pozrel. Cestou mi bezstarostne rozprával o svojich cestách. Uchvátene som hltal každé jeho slovo. Pri vchode sa so mnou rozlúčil a veselo odkráčal.

    Deň nato som bol k nemu predvolaný. Očakával som všeličo, len nie to, čo sa stalo. Zbavil ma všetkých mojich povinností a urobil zo mňa svojho osobného sluhu. Najskôr mi vymenoval požiadavky, ktoré na mňa mal. Jeho údiv po zistení, že viem čítať mi spôsobil nesmiernú radosť. Povedal, že som schopnejší, ako sa na prvý pohľad zdám. Zamračil som sa a izbu zaplnil jeho smiech.

    Konečne som cítil, že niekam skutočne patrím. Bol som šťastný, že môžem slúžiť niekomu takému úžasnému ako bol on. Nerozumel som, prečo sa ho ostatní báli. Ani trochu nebol podobný ľuďom, s ktorými som sa doteraz stretol.

    Trávili sme spolu kopec času. Jazdili sme na koni, čítali sme knihy, alebo sa len dlhé hodiny rozprávali. Bol som skôr jeho spoločník, než sluha. Každým okamihom som ho mal radšej. Postupne som zabúdal na minulosť. Bola tu prítomnosť a tá mi dokonale stačila. Nevedel som si predstaviť život bez neho. Obdivoval som ho a predovšetkým som ho vrúcne miloval.

    Predvčerom ma vo svojej izbe pobozkal. Bol som tak trochu v šoku. V prvom rade to bol môj pán. A po druhé, čo bolo celkom nepodstatné, som ešte nikoho nepobozkal.

    Jemne ma hladil po tvári a ochutnával moje pery. Pod jeho dotykmi som sa uvoľnil a dovolil som mu vstúpiť do mojich úst. Jazykom vkĺzol dnu. Neisto som sa do bozku pridal. Páčilo sa mi to. Rukou mi medzitým vytiahol košeľu z nohavíc a prechádzal sa mi po plochom brušku. Mal som menšie obavy. Nevedel som z čoho, ale niečo mi našepkávalo, aby som to nerobil, hoci som mu dôveroval.

    ,,Bude to dobré." - povedal svojim sladkým hlasom. Uveril som mu a nechal som ho robiť si so mnou, čo sa mu zachcelo. Bol to najkrajší zážitok v mojom živote. Večer som spokojný v jeho náručí zaspal.

    Ráno ma však čakalo nemilé prekvapenie. Keď som sa zobudil, sedeli vedľa mňa dvaja asi dvadsaťroční chlapci. Pritiahol som si prikrývku bližšie k telu a márne som sa snažil nájsť svojho pána. Nebol tam.

    Tí dvaja sa ku mne priblížili. V tvári sa im zračila chtivosť. Bál som sa. Veľmi som sa bál. Roztraseným hlasom som im vravel, nech sa nepribližujú, ale nebrali to na vedomie. Vyšší z nich mi prudkým pohybom vytrhol z rúk prikrývku. Bol som nahý, takže som si inštinktívne pritiahol nohy k telu. Ten druhý ma stiahol za nohy bližšie k ním. Sadol si na mňa, chytil ma za zápästia a dosť surovo ma pobozkal.

    Začul som, ako sa ten druhý vyzlieka. Onedlho sa pridal k chlapíkovi nado mnou a aj jeho zbavil oblečenia. Triasol som sa od strachu. Nechcel som, aby sa ma dotýkali. Keď sa ku mne priblížil znova, pohrýzol som ho, začo som si vyslúžil poriadný úder chrbtom jeho ruky. Snažil som sa mu vymaniť zo všetkých síl . . . Nešlo to.

    ,,Chceli sme byť na teba milí, ale zrejme to nepôjde." - povedal napokon jeden z nich. Obrátili ma na brucho. Jeden mi držal ruky pri hlave. Druhý mi nadvihol zadok a prudko do mňa vnikol. Vankúš stlmil môj výkrik, ktorý bol aj napriek tomu poriadne hlasný. Z očí sa mi valili slzy.

    Opäť bolesť. Pokúsil som sa nevnímať to. Moja snaha bola úplne zbytočná. Zúfalo som túžil byť pri svojom pánovi, pri osobe, ktorá dala môjmu životu zmysel.

    Dvere . . . otvorili sa. Možno znamenajú koniec tohto utrpenia. Kútikom oka sa obzriem. Môj pán . . .pomôže mi . . . Na malú chvíľu ma zaplavila nádej.

    ,,Ešte ste s ním neskončili?" -otrávene povedal tým dvom. S vytreštenými očami sa na neho dívam. On . . .to nie. . .

    Potom pohľadom akoby náhodou zavadí o mňa. Zákerne sa usmeje. ,,Hádam si si nemyslel, že to s tebou myslím vážne." Pristúpi k posteli, zdrapí ma za vlasy a dodá: ,,Najivka." Dravo si prederie cestu do mojich úst. Po chvíli sa odtrhne a odchádza. Pri dverách ešte oznámi svojim prateľom, že majú pätnásť minút.

    V tom okamihu som prestal vnímať úplne všetko- bolesť môjho tela, vzdychy za mnou . . . Hlavou mi behali myšlienky, ktorým som nechcel uveriť. Všetko to bola len lož. Celé tie tri týždne, počas ktorých som bol najšťastnejším človekom na svete.

    Zvyšok si vybavujem hmlisto. Svojho pána som už nevidel. Keď so mnou tí dvaja konečne skončili, vzal som si veci a nemotorne som odišiel. Opustil som panstvo a zanechal tam časť seba samého. Bezcieľne som blúdil . . . Po krátkom čase som si našiel tmavú uličku, kde som strávil zvyšok dňa. Hlad a chlad sa ma už nedotýkali. Boli príliš slabé v porovnaní s tým, čo sa dialo v mojom vnútri.

    Nechápal som to. Keď si chcel so mnou iba užiť a ponížiť ma, mohol to urobiť hneď na začiatku. Mohol si ma k sebe zavolať a rovno ma znásilniť. Mohol si v kľude zavolať aj svojich blbých priateľov a mohli si robiť, čo by sa im zachcelo. Nemuselo to dopadnúť takto! Nemusel som sa do neho zaľúbiť. . . Prečo mi to urobil?! Nenávidím ho! Tak strašne ho nenávidím . . .

Už sa ani nesnažím zadržať slzy. Bolí to viac než čokoľvek, čo som doteraz zažil.

    Spustil sa dážď. Jeho ľadové kvapky sa mi nemilosrdne zabodávajú do tela. Vnímam to iba okrajovo . . . Všetko stratilo zmysel. Všetko splynulo v jedno. V jedinú vec, ktorá ma obrala o spánok, a ktorá mi vzala aj budúcnosť . .

    Zrazu viem, čo musím urobiť. Vstanem. Prinútim sa málinko zdvihnúť nohu a urobiť krok. Jeden, potom druhý . . . Nevšímam si ľudí okolo, ak tu vôbec nejakí sú. Neprítomne kráčam k svojmu cieľu. Zastavím sa. Som na veľkom moste. Bezducho pozorujem prudký tok rieky podo mnou.

    Som pripravený. Pokúsim sa usmiať, no viem, že je to skôr smutný úškrn. Roztvorím ruky a privriem oči. Vidím ho. Milo sa na mňa usmieva . . .

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

www.vsehoblogisek03.blog.cz

(Mysticia-sama, 13. 2. 2010 0:46)

Moc krásný, až mě to rozbrečelo. Jen škoda že to dopadlo takhle... Ale sugoiii! Napiš prosím víc jednorázovek jsou úžasný... Samozřejmě cykly taky *šibalsky mrkne*

http://mujutajenysvet.blog.cz/

(Jana, 4. 1. 2010 16:34)

nádherný, nádherně napsané, ten děj je skvělý - ikdyž trochu smutný

www.kagome-sora.blog.cz

(kated, 27. 12. 2009 18:26)

no jo ale na tvy povidky to jeste nema no.ale stejna dekuju za pochvalu...slibuju ze se zlepsim :-)

o_O

(kated, 26. 12. 2009 22:04)

to byl tak smutnej konec T_T já bych ty dementy zmlatila....no jo to se mi to keca kdy se mi nic takovyho nikdy nestalo.

www.shounenaifanfiction.blog.cz

(Tamara, 21. 2. 2009 16:43)

*s vydychom sa oprie o stolicku* to bolo... fíha... ja nemam slov, bolo to hrozne smutne a uzasne napisane... a ten koniec bol skvely, myslim to ako pochopil ze najvacsia bolest je bolest zo stratenej lasky... tato poviedka ma dostala, pises naozaj skvelo a tesim sa kedy tu znovu uvidim nieco nove z tvojho pera (teda skor klavesnice) :DDD

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA