Predtým a potom
Volám sa Riju Kobutso. Som priemerný 17-ročný chalan. V škole dosahujem priemerné výsledky, takže mám v podstate úplne priemerný život.
Pred dvoma mesiacmi sme sa s mamou presťahovali. Náš predchádzajúci dom sa jej zdal byť malý. Šesť izieb, obrovská kuchyňa a dve veľké kúpeľne je podľa nej pre dvoch ľudí stiesnený priestor. Aj tak väčšinu času nie je doma. Musel som prestúpiť na chlapčenskú školu, z čoho som nebol práve dvakrát nadšený.
Noví spolužiaci sú celkom fajn. S jedným si dokonca skvele rozumiem. Začali sme spolu tráviť čas aj po škole. Obvykle sa iba tak flákame, pozeráme telku, či hráme hry na počítači.
Cítim sa pri ňom veľmi dobre. Teším sa na každý deň s ním... V poslednej dobe som začal premýšľať, či ho skutočne vnímam len ako priateľa.
Včera som si konečne dokázal pripustiť, že ho milujem. V noci som o tom dosť premýšľal. Neviem ako sa mám pri ňom správať. Bojím sa, že na to príde a povedať mu to by bolo bláznovstvo. Nechcem, aby sa medzi nami niečo zmenilo. Nechcem ho kvôli tomu stratiť.
,,Riju!“
,,Hiro?“-prekvapene zamrkám.
,,Nie, Santa Claus.“-prevráti oči, otočí sa mi chrbtom a odchádza. Chvíľu stojím a potom ho dobehnem. Mlčky kráčam vedľa neho.
,,Zväčša si taký zhovorčivý a dnes nemáš, čo povedať?“ Po pár minútach ticha ani nie som prekvapený, že to hovorí. V jeho hlase bolo počuť štipku sarkazmu. Stavím sa, že sa uškŕňa. Chcel by som to nejako okomentovať, no jeho pohľad, ktorý na sebe cítim mi v tom bráni.
,,Nóóó.“
,,Na Vianoce mama nie je doma, tak by si mohol prísť.“-rýchlo tresnem prvú vec, ktorá mi napadne. V zápätí vyvalím oči, keď si uvedomím, čo som práve povedal. Hiro žije sám. To nie je problém. Ja pri ňom ale nemôžem zostať celý večer. On ma odhalí. To sa nesmie stať. Povie nie...prosím, nech povie nie.
,,Uvidíme sa teda pozajtra.“ Sledujem ako odchádza. Jeho stredne dlhé vlasy vejú vo vetre...
,,Ach.“ To som zbabral. Pomalým krokom prechádzam mestom. Sledujem svetielkami zdobené výklady obchodov a premýšľam. Asi by som mu mal niečo kúpiť. Po hodine márneho hľadania to už chcem vzdať, keď mi do očí padne presne to, čo hľadám...Vlastne sa na to celkom teším.
Cŕŕ. Už je tu. Jedlo je hotové. Darček zabalený. Svetlá!! Rýchlo bežím zapáliť svetielka na stromčeku.
Cŕŕŕŕ.
,,Už idem.“ Po ceste zo seba ešte zhodím zásteru. Veľký nádych, široký úsmev a otvorím dvere.
,,Veselé Vianoce!“
,,Aj tebe. To ti trvalo.“ Idem sa ohradiť, keď mi v rukách pristane taška.
,,Podrž to.“ Hiro si vyzlečie kabát, zobuje sa, vezme mi tašku a ide do obývačky, kde je prestreté na večeru.
,,Najeme sa teraz, alebo ešte nie si hladný?“
,,Môžeme večerať.“ Milo sa na mňa usmeje. Je prekrásny. Jeho žlté oči akoby iskrili a vnášali sem radosť. Opätujem mu úsmev a začnem nosiť na stôl. Varenie nie je práve mojou silnou stránkou, ale včera som nerobil nič iné, takže som dnes dokonale pripravený.
,,Dúfam, že ti bude chutiť.“
,,Som taký hladný, že zjem hocičo.“ Pravdepodobne to povedal, aby mi zdvihol sebavedomie. Raz som totiž varil špagety a nedopadlo to najlepšie. Hiro bol vtedy u mňa. Najprv sa smial, no potom mu zaplo, že sme bez obeda. Neudržal som sa a začal som sa smiať pre zmenu ja. Nakoniec sme si objednali pizzu.
Teraz sledujem ako váhavo dvíha lyžičku k ústam. Myslím, že si po toľkej drine zaslúžim uznanie.
,,Je to dobré.“
,,Vďaka.“
,,Kuchárka má už voľno?“
,,Robil som to sám.“-urazene vyhlásim. Nedôverčivo si ma premeriava. Zaryto sa mu pozerám do očí. Pokrčí plecami a pokračuje v jedení.
Po večeri vezmem starostlivo zabalený balíček a dám ho Hirovi. On vyberie z tašky svoj a podá mi ho. Stojíme oproti sebe s darčekmi v rukách. Dívam sa na neho a on na mňa. Nevydržím to. Neviem kam sa mám pozerať. Môj zrak zmätene pobehuje od jedného kúta izby k druhému. Odrazu mi na hlave pristane jeho ruka, ktorá mi postrapatí vlasy.
,,Tak už to otvor.“ Roztrhnem teda baliaci papier a otvorím škatuľu. Vyberiem červený svetrík. Už na prvý pohľad je každému jasné, že mi je veľký. To urobil schválne! Zdvihnem hlavu, aby som mu videl do tváre. ,,Nemysli si, že ma tým nevinným pohľadom oklameš.“-zamrmlem pre seba. Zjavne to počul, lebo teraz je z neho stelesnený anjelik.
,,Nevyskúšaš si ho?“ Prebodnem ho očami, ale urobím mu po vôli. Zhodím zo seba sveter a navlečiem si ten jeho. Zamávam rukami, čím poukážem na fakt, že je obrovský. Skvelé. On sa rehoce. Neviem, čo je na tom také smiešne.
,,Teraz si na rade ty.“ Otvorí krabicu a pobavene z nej vytiahne ďalší darček. To má za to! Zo siedmej vezme obálku. Otvorí ju a nehybne sa díva na dva lístky na koncert Hiromi. Viem, že ju má veľmi rád. Zohnať ich bol menší problém. Našťastie má moja mama známosti a financie samozrejme.
,,Druhý je pre nejaké dievča, keby si nechcel ísť sám.“ Hiro odrazu vyletí priamo na mňa, pričom za letu kričí ďakujem. Ustúpim o krok dozadu, ale aj tak ma zachytí. Tuho ma objíme a priloží svoje pery na moje. Po krátkej chvíli sa na pár centimetrov odtiahne. Sleduje moju reakciu. Som však príliš prekvapený, než aby som sa na nejakú zmohol.
,,Červená ti naozaj pristane.“ Opäť sa ku mne priblíži. Tentoraz mi vlepí drobnú pusu na noštek a pustí ma. Celkom nechápem, čo sa to vlastne stalo, tak len stojím a hľadím naňho. Usmeje sa a rukou mi ako vždy rozstrapatí vlasy.
,,Hiro...“
,,Pšš!“
,,Máš pravdu. Nechcem tam ísť sám. Chcem tam ísť s tebou. Milujem ťa, Riju a viem, že ani ja ti nie som úplne ľahostajný. Takže, keď sme si to už tak pekne vyjasnili, môžeme sa konečne venovať aj zaujímavejším veciam.“ Načo ma vezme do náruče a nesie ma do najbližšej hosťovskej izby.
Práve povedal, že ma miluje? On ma... Tak moment! ,,Pusti ma!“ Nič. ,,Okamžite ma polož!“
,,Ako si želáš.“ Položí ma na posteľ a obkročmo si na mňa sadne. Skôr než stihnem čokoľvek povedať, pobozká ma. Rukou mi zájde pod sveter. Začne blúdiť po mojom plochom brušku, potom po hrudníku. Vezme jednu bradavku medzi prsty a stlačí ju. Nohu vloží medzi moje a stehnom ma pritlačí v rozkroku. Slabo zastenám.
,,Zdvihni ruky.“ Všetky námietky k jeho arogantnému prístupu sa akosi vytratili. Dám ruky nad hlavu a Hiro mi zatiaľ vyzlečie tú červenú kopu látky. Rukami sa oprie o vankúš, na ktorom mám položenú hlavu.
,,Vlastne mám pre teba ešte jeden darček. Ak ho nájdeš, je tvoj.“ Skloní sa ku mne a kusne ma do uška. ,,Môžeš začať hľadať.“ Hm...Uchichtnem sa. Ako si želáš.
Rukami sa pomalými pohybmi posúvam k jeho pásu. Chytím košeľu a vytiahnem mu ju z nohavíc. Začnem na nej rozopínať gombičky. Keď je košeľa dole, prehľadám vrecká. Prázdne. Rozopnem mu opasok, gombík na nohaviciach a zips. Ruku vsuniem do jeho nohavíc a začnem ňou pohybovať. Počujem jeho slastné vzdychy. Druhou rukou mu zatiaľ prehľadávam vrecká na nohaviciach. Mám to! Strieborná retiazka s príveskom. Chcem si ju bližšie prezrieť, ale náhle som prevrátený na brucho.
,,Nemal si sa mi prestať venovať.“-škodoradostne zašepká Hiro. Rýchlo ma zbaví nohavíc aj treniek. Vpredu ma začne spracovávať. Onedlho ucítim, ako ma niečo vzadu tlačí. Pomaly do mňa vnikne. Chvíľku čaká, kým si zvyknem a potom začne prirážať. Naše tempo sa stále zvyšuje, kým nevyvrcholím a hneď po mne aj Hiro. Vyčerpane sa na mňa zvalí. Krátko oddychujeme. No...tak trochu dlhšie.. Mohol by už zo mňa zliezť. ,,Ehm..Hiro...“ –nesmelo začnem.
,,Prosím?“
,,Nie si práve najľahší.“ Malá pusa na líce. Nadvihne sa a odkotúľa sa vedľa mňa. Až teraz si uvedomím, že tú retiazku ešte stále držím v ruke. Roztvorím prsty a sledujem dvoch nádherných spletených drakov. Namiesto očí majú vsadené dva kamene. Jeden má červený a ten druhý žltý. Odtrhnem zrak od prívesku a pozriem sa na Hira. ,,Ďakujem.“-šepnem a priviniem sa mu do náruče.
Komentáře
Přehled komentářů
Krása. :-)
Sugoi
(Mysticia-sama, 26. 5. 2010 21:09)tak tohle byo úžasný. Moc se mi to líbilo a jdu na další. Konečně jsem si navás našla časík a pomalu tady budu všechno číst. Ale tohle bylo oprvadu moc hezký. Na to že to bylo první, tak je to fakt super
http://mujutajenysvet.blog.cz/
(Jana, 4. 1. 2010 16:45)moc pěkný, možná je ten konec trochu uspěchaný ale líbí se mi to
www.shounenaifanfiction.blog.cz
(Tamara, 2. 1. 2009 1:31)mno bola to naozaj pekná jednorazovka, nemam ti co vytknut :DDDDDDD ne fakt bolo to super a tesim sa na dalsie ;D
.....................
(Rhea, 16. 10. 2011 0:13)