Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prekliatie 2/2

27. 4. 2010

    Noc. Šumenie lístia občas prezvučia sovy a iné tvory noci. Len zvuk, ktorý chcem počuť sa neobjavuje. Kde je tak dlho? Už po stý- krát mi v hlave prebehne tá otravná myšlienka, že sa mu niečo stalo. Znova ju zatlačím do úzadia. Nič sa mu stať nemôže. Je silný. Ale predsa . . . Prečo už nepríde!

    Bojím sa. Nie o seba. Bojím sa o tú dokonalú bytosť, ktorá teraz kdesi prelieva krv kvôli mne. Tých dotieravých predstáv sa neviem zbaviť. Predstáv, kde Asantiel leží na chladnej zemi, jeho pohľad je prázdny a jeho beloba poškvrnená krvou.

    Z ničoho nič predo mnou pristane anjelik. Biela pokožka ostro kontrastuje so všetkým navôkol, svetlé vlasy ožaruje svit mesiaca a obrovské krídla len umocňujú jeho magický vzhľad. Pozriem sa do jeho tváre, z ktorej okamžite vyčítam, že neuspel. Dalo sa to čakať, keď mne sa to nepodarilo po takú dlhú dobu.

    ,,Zajtra to skúsim znova." - oznámi mi a sadne si vedľa mňa. Jeho sklamanie je čitateľné a v istej miere porovnateľné s tým mojím, avšak ja necítim len to. Tak trochu som rád. Budem pri ňom o malú chvíľu dlhšie . . . a keď zničí toho padlého, zabije ma. Do tej doby chcem aspoň raz okúsiť mať niekoho rád. Nielen to. Chcem milovať. Milovať svojho anjela, ktorý ma pripraví o život.

    ,,Asantiel, miloval si už niekoho?" Môj hlas presviští vzduchom ako šíp. Takmer nepočuteľne a predsa razantne. Anjel sa len usmeje a zakloní hlavu, aby videl žiarivú nočnú oblohu.

    ,,Anjeli milujú každého. Lenže iba jeden tvor je nám súdený. Je ťažké nájsť sa navzájom. Niektorí anjeli hľadajú svoju lásku aj tisícročia." Odmlči sa, čím zdôrazní význam práve vyslovených viet. ,, Nie sú však zúfalí. Vedia, že raz ju určite nájdu." - šepne a pri tých slovách mi prebehnú po tele zimomriavky. S menšími obavami vyslovím druhú otázku:

    ,,Ty si tú svoju už našiel?" Ticho. Napäte sledujem jeho pery. Po chvíli, ktorá sa mi zdala byť večnou, vysloví jedno jediné slovo.

    ,,Áno." V hrdle mám odrazu hrču. Asantiel na mňa uprie modré oči. Očakáva, že mu na to niečo poviem, alebo sa ešte niečo spýtam, ale ja už toho nie som schopný. Všetky moje nádeje pohasli.

    ,,Síce som už svoju lásku našiel. Tú lásku, ktorá pretrváva večnosť a nikdy nezmizne, ale musím o ňu prísť." Pohľad plný sĺz zaryjem do toho jeho. ,,Musím ťa zabiť." Zreničky sa mi pri jeho odpovedi rozšíria. On ma miluje? Ja som jeho večný milenec? Ja som ten, ktorého už nikdy zo svojho srdca nedostane?

    Hebká bledá ruka ma pohladí po tvári. ,,Je to kruté, ale je to náš osud, Yoshito. A my ho musíme prijať."

    ,,Ale-!" -zaprotestujem ako malé dieťa.

    ,,Čšš . . . to nič. Máme predsa dnešok." Pobozká ma. Pery, krk, hruď. Nevynechá ani jediný kúsoček môjho tela. Berie si ma s toľkou nehou a láskou. Šťastie. Konečne ho cítim . . .

 

                                       O nejakú chvíľu neskôr

 

   ,, Prečo to musí byť len dnešok! Hm? Prečo len tak málo . . ." - zúfalo zašepkám do strieborného závoja vlasov spiaceho anjela.

 

                                                  Asantiel

 

    Nepohnem sa, hoci počujem tvoje trpké otázky. Tvoje slzy dopadajú na moju hruď. Ovládam sa. Viem, že trpíš. Cítim to a bolí ma to rovnako ako teba. Ale nemôžem ťa nechať počuť moju odpoveď. Nemôžem sa ti už pozrieť do očí. Už ma nemôže nič odradiť.

    Si prekliaty. Aj naša láska. To je tá príčina. Milujem ťa ,Yoshito. Nikdy ťa neprestanem milovať. Ale tak ako sme si súdený, nie je nám súdené ostať spolu. Nie teraz. Toho démona som zničil. Lenže keď som videl tvoju ustarostenú tvár čakajúcu na ortieľ smrti, nedokázal som to. Nemohol som ťa zabiť, keď som ťa práve našiel. Odpusť mi. Teraz to už urobiť musím.

    Spíš. Tak nevinne. Držíš ma pevne akoby si tým mohol zabrániť tomu, že odídem. Ja odísť musím. Vieš to. Vždy si to vedel. Už od prvého okamihu ako si ma uvidel. Naposledy sa dotknem tvojej pokožky. Naposledy ťa pobozkám.

    Tvoj život už nie je tvoj. Môj bozk ťa oň pripravil. Zabil som ťa, čím som zabil aj seba.

    Nevzdám sa však nádeje, že ťa znova uvidím. Raz sa to všetko skončí. Raz budú všetky duše spasené. Počkám na ten deň. Nájdem si ťa a už nikdy ťa neopustíim. Budeme navždy spolu. Tak ako je nám to súdené . . .

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

www.may-darrell.blog.cz

(May Darrellová, 5. 6. 2010 14:35)

Krááásnééé... opravdu se ti to moooc povedlo ;-)

kated

(*´.´*, 1. 5. 2010 22:34)

*ehm tam melo byt -----putuji po me tvari----* nevim jestli se ti to zobrazuje jako me tak sem to radsi napsala bez diakritiky....me se to zobrazuje -->putují po mojí tváŠ(s diakritikou)

kated

(*´.´*, 1. 5. 2010 22:32)

ach och a moje slzy putují po mojí tváři a zaplavuji moje srdce T-T ....T-T uz kvuli nim nemuzu ani napsat svuj komentar....protoze pres ne nevidim
T-T....*Smrk*

:-)

(Davida666, 30. 4. 2010 23:26)

Nádherná povídka jenom se mi rozmazala řasenka. Milui happy endy a tady nic

...

(Aylen, 28. 4. 2010 21:10)

Krásný zakončení :)

***

(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 28. 4. 2010 18:06)

smutný, přesto nádherný, doufala jsem, že konec bude šťastný, ale ani proti tomuhle nemám co říct

...

(noriuke katsa kai sairo, 28. 4. 2010 17:23)

až do konce jsem doufala,že má nějakou naději...že ho třeba jen zbavíš tej jeho moci...ale toto mě naprosto dostalo...tohle byla naprostá nádhera...a nemám to ani s čím srovnávat...protože tahle povídka byla naprosto dokonalá!!!

pěkný

(LoLo, 28. 4. 2010 15:00)

Tak to je mooc smutný...ale i pěkný, pěkně napsaný =)

........

(TeressV:), 27. 4. 2010 17:38)

Neeeeeee on umřel:(:(:( strašně smustná, ale krásná jednorázovka:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA