Vzopriem sa osudu...2/3
Tých pár krokov, čo som urobil bolo tou najťažšou skúškou v mojom živote. Pár obyčajných krokov, ktoré so sebou niesli nemenné rozhodnutie, ma pripravili o neho. Navždy. Rozšliapali moje sny, nádeje- ak som si na nejaké vôbec trúfal, rozdrvili moju budúcnosť, a aj napriek tomuto vedomiu som nemohol urobiť inak. Naposledy som sa stretol s jeho čiernym pohľadom, zahaleným rúškom temnoty, a s jeho odchodom som stratil srdce- tú najdôležitejšiu časť ľudského bytia. Telom sa mi rozliala prázdnota a v očiach ma niečo nepríjemne dráždilo. Neboli to slzy, moje zelené zreničky boli až príliš suché. Nedokázal som vyroniť ani jedinú kvapku tej slanej vody, všetko naokolo bolo, ako v hmle, ako v kúdoli dymu. Nevnímal som, keď ma potom môj pán chytil za ruku a ťahal do zadnej časti sídla. Z letargie ma prebral až hlas Joshuu, potom čo pán otvoril dvere vedúce do jeho spálne. Čiernovlasý chlapec ležal necudne rozvalený na posteli a zabodával do mňa nevraživé víťazoslávne pohľady. Ešte pred rokom by som z tohto videnia bol iste dosť sklamaný, smutný...ale teraz...
,, Pane, o Michaela sa môže postarať Nicol a my by sme mohli pokračovať v rozrobenej činnosti. Čo na to poviete?" Usmeje sa a pretiahne ako mačka.
,, Vypadni!"
To slovo nás zarazí oboch. Joshuovi chvíľu trvá, kým sa spamätáva zo surového odmietnutia a tak mu to pán zopakuje ešte raz. Potom sa zodvihne a keď prechádza okolo mňa prevŕta ma pohľadom, ktorý by dokázal zabíjať. Mlčím a rozhliadam sa po miestnosti. Nič sa nezmenilo. Prečo aj? Pán mi položí ruku na líce a palcom prejde po perách.
,, Si stále nádherný, Michael. Nie, si ešte krajší." Nahne sa nado mňa a priblíži svoje ústa k mojim. Stojím ako prikovaný. Neviem, či vycítil môj nemý nezáujem- zamýšľal by sa vôbec nado mnou?, no odrazu sa odtiahne. Prejde po izbe a opäť sa ku mne prudko obráti. ,, To čo si spravil, Michael, je neodpustiteľné. Ak ti dám nejaký príkaz, ty musíš poslúchnuť! Ako si sa opovážil vtedy prísť?!"
Okamih jeho slovám nerozumiem, no potom si uvedomím načo naráža. Na deň, ktorý mi zmenil život. Keď som za ním prišiel do salónu a uvidel tam stáť striebornovlasého muža. Keby som mu povedal pravdu, že ma tam vylákal Joshua...uveril by mi? Chcem sa vôbec nejako brániť? Veď ten rok bol najšťastnejším v mojom živote. Nie som pokrytec. Nebudem to popierať.
Vzdychne si a ja iba čakám, kedy na mňa plne uvalí svoj hnev. ,, Zaslúžiš si trest! Ja ti však odpustím, Michael. Musíš ma počúvať, presne ako si to spravil pred chvíľou, keď si si vybral mňa. Rozumieš?!" Zakvačí mi ruku do vlasov a trhne mojou hlavou k sebe. Jeho pery mi prechádzajú po sluchách. Nedeje sa ale nič. Prečo necítim to dráždivé šteklenie? Prečo stále myslím na neho? Musím zabudnúť! Nie, to nedokážem. No aspoň posunúť tie spomienky do úzadia. Alebo už hádam nikdy nepocítim radosť? Cítil som ju vôbec niekedy predtým, kým som nestretol Sylvaina? Pán ma hodí na posteľ a privalí svojim telom. Roztúžene ma obsypáva bozkami a rukami šmátra po každom miestečku na mojom tele.
,, Chýbal som ti?" Opýta sa práve vo chvíli, keď si jazykom kliesni cestičku do vnútra mojich úst. Tento čin ma uchráni pred odpoveďou. No on pokračuje. ,, Dotýkal sa ťa, však? Určite to bolo hrozné, ale ja z teba zmijem tie jeho špinavé paprče." Neustále ho urážal. Jeho hlas, jeho slová vo mne vyvolávali odpor. Obaja sme už vyzlečení a on ma zrakom dychtivo pozoruje, sleduje. Prstom mi prejde po vnútornej strane stehna a mieri pomaly vyššie. Pri cieli si to rozmyslí, zastane a povie: ,, Michael, urob ma."
Skameniem. Tá veta ma vráti späť v čase. V čase, keď som bol pánovi plne oddaný, keď bol pán jediná osoba, ktorej by som k nohám vzniesol celý svet, ak by to bolo možné, no moje srdce sa zmenilo. Možno sa ani nezmenilo, skôr iba začalo konečne tĺcť. Tĺcť pre muža s krásnou tvárou a tmavými očami. On ma nikdy do ničoho nenútil. Milovali sme sa spontánne, slobodne. Moje váhanie trvalo pridlho. Pán sa zamračí a vybuchne: ,, Čo to s tebou je? Ten parchant ťa naučil odporovať?! Ležíš mi tu ako mŕtvola. Alebo to s tým náfukom bolo až také zlé a ty sa z toho nevieš spamätať? Hovor! Dočerta, ja som tvojim pánom! Budeš ma poslúchať!"
,, Nie, s lordom Sylvainom to bolo nádherné. Bol milší ako vy, pane." Počúvol som a priznal sa. Podkopal som si tým vlastný hrob. Nečakal som príliš dlho na ranu, ktorou mi rozbil peru. Potom ďalšiu a ďalšiu. Po niekoľkých minútach som už okolie nevnímal. Niekde vpozadí sa vznáčal jeho zúrivý hlas, jeho päste do mňa stále búšili, kým oddychoval a potom ich zamenil za novú bolesť. Znásilňoval ma. Surovo do mňa prenikal a nezastavila ho ani krv, ktorá mi vytekala z vnútra pri jeho drsných prírazoch. Spoznal som pánov hnev a dočkal sa trestu, ktorý som si zaslúžil...
Nenávidim ho. Prečo sa musel vrátiť?! Za ten rok, čo bol u lorda Sylvaina som sa stal pánovym vyvoleným. Urobil som všetko, čo si zažiadal. Bol so mnou rád. Hovoril mi to. Akonáhle ale prišiel späť Michael veci sa vrátili do starých koľají. Neodpustím im to poníženie. Ani svojmu pánovi! Prešlo päť dní, odkedy je tu Michael, no za celú tu dobu som ho ani raz nevidel. Celý čas je totiž v pánovej spálni. Určite sa spolu milujú a nič ich nezaujíma. Skryjem sa za roh, keď uvidím prechádzať svojho pána do prednej časti sídla. Michael ale nikde nie je. Zrejme sa rozvaľuje v pánovej posteli. Viem, že tým nič nezmôžem, no aspoň mu znepríjemnim život. S týmto vedomím sa vydám do komnaty, ktorá patrí pánovi. Potichu otvorím dvere a chystám sa na potýčku s červenovlasým chlapcom. Pohľad ihneď namierim na posteľ s bielym prestieradlom, ktoré si pán nechal kvôli mne. Ešte ho nestihol vymeniť. Zdesene rozšírim oči, keď sa mi pred zrakom objaví ten hrozný výjav. Čistá biela pokrývka je sfarbená na čiernočervenú, nesie odtieň, ktorý vznikol po zaschnutí množstva krvi. Na jej povrchu leží nahé bledé telo zašpinené krvou, na ktorom sa rysujú stopy po modrinách a kusancoch. Okolo sa tiahnu dlhé červené liany padajúce až k zemi. Michael. Napriek všetkej nenávisti, ktorú cítim k tomuto človeku sa mi srdce zovrie ľútosťou. Toto je dôvod prečo nevychádzal celé dni z izby. Prečo sa to stalo? Prečo ho pán takto kruto potrestal? To kvôli mne! Určite je to pre jeho odchod z tohto sídla. Keď som ho vylákal a on porušil príkaz. Môžem za to ja! Telo sa slabo pohne a uprú sa na mňa zahmlené zelené zreničky. Potom oči opäť zavrie a zdá sa, akoby upadol do spánku. Niečo však zašepne a ja ako zhypnotizovaný prejdem k tomu zničenému telu. Po niekoľkých tichých, takmer nečujných zopakovaniach toho šepotu, mu porozumiem. Porozhliadnem sa po miestnosti, kým nenarazím na krčah s vodou. Pomaly mu ho približím k ústam a nechávam mu do nich padať kvapky vody. Keď bezmocne pohne hlavou na bok, prestanem.
,, Odpusť mi Michael." Cítim sa vinným. Čo mám urobiť? Chcem sa ho na to spýtať, no on ma už nevníma. Na chodbe započujem kroky. Ak ma tu pán uvidí skončím rovnako ako on. Položím krčah späť a otočím sa na odchod. Pred dverami ešte do ticha nahlas zašepnem: ,, Dostanem ťa odtiaľ, sľubujem." Viem, že to nepočul, ale musel som to vysloviť. Musel, inak by som sa k tomu činu neodvážil...
Nejasne som počul Joshuove slová. Bolo to skôr ako vo sne. Neviem koľko času od toho ubehlo. Netuším či je ráno alebo noc. Všetko je také rozmazané. No tie slová mi neustále hýria v hlave. Slová naznačujúce únik. Nie. Určite to nebolo to, čo si myslím. Prečo by mi Joshua pomáhal? Navyše nemám kam ísť. Môj život leží v rukách môjho pána. Ten slabý život, ktorému bude onedlho koniec. Pán ma nepotrebuje, je mnou znechutený. Nedokázal som ho urobiť šťastným. Nechcel som. Zaslúžim si smrť. Smrť, ktorá bude mojim oslobodením, ktorá pretrhne to puto medzi nami, ktorá ma jediná môže vykúpiť. Nebojím sa jej. Naopak, žiadam si ju. Ak je to to jediné, čo pretrhne tenkú oceľovú niť osudu, tak to príjmam. Vybavím si jeho tvár. Bude to krásne, ak zomriem s myšlienkami na neho. Počujem ako sa otvorili dvere. Určite je to môj pán. Skoncuje to tento čas alebo ma bude opäť trápiť? Nemyknem sa, keď pocítim dotyk na pleci. Som zmierený so všetkým.
,, Michael! Vstávaj, no tak. Nemáme veľa času. Musíš odísť ešte pred večerou."
,, Joshua?"
,, Áno, ja. Pán je preč, no o chvíľu sa vráti. Toto je naša jediná šanca, poď."
,, Prečo?"
,, Nemáme čas na rozhovory. Ak tu zostaneš zomrieš!"
,, Na tom nezáleží. A tebe by nemalo už vôbec. Konečne sa ma zbavíš."
,, Máš pravdu. Nemalo, ale záleží. Dočerta, Michael, poď už!"
Zastonám, keď ma Joshua posadí a prehodí okolo mňa plášť.
,, Zabudni na to. Nemám kde ísť." Keby som mal silu, vzpieral by som sa.
,, A čo lord Sylvain? Myslím, že si mu nebol celkom ľahostajný. Určite by sa o teba postaral. Vonku čaká koč. Zaplatil som, odvezie ťa kdekoľvek. Poznáš adresu lorda?"
Pravdaže som ju poznal. Za ten rok som si zistil, kde sa nachádzam. Ale...
,, Môžeš chodiť?"
Vzdám to. ,, Áno." Pomôže mi postaviť sa, no akonáhle chcem urobiť krok vpred, všetko okolo sa zakrúti a ja padám. Joshua ma zachytí a zdvihne do náruče. Chcem to skúsiť znova, ale čiernovlasý mladík ma už nesie preč. Položí ma do koča vystlaného mäkkými vankúšikmi.
,, Povedz kočišovi tú adresu."
Joshua naďalej postáva pri koči. Neodíde, kým mu ju nepoviem. Ale ja nemôžem. Nemôžem sa vrátiť k Sylvainovi. Opustil som ho. Teraz ma určite nenávidi. Tichom sa rozľahne môj slabý hlas, oznamujúci provinciu, ktorá ma prvá napadne. Joshua nevie, že klamem, preto sa nahne ku kočišovi a zopakuje to.
,, Prečo?" Bolo to otázka, ktorej odpoveď skutočne túžim poznať. Ešte predtým, ako odídem. Predtým, ako stratím úplne všetko. Joshua sa iba uškrnie a do ticha noci sa ozve: ,, Zbohom." Koč sa pohne a ja sa nechám uspávať jeho pravidelným rytmom a vzdiaľujúcim sa ruchom veľkomesta.
Otvorím oči a chvíľu uvažujem, kde som. Hľadím na zelenkavý strop, krásnu izbu a obrovskú posteľ, v ktorej sa nachádzam. Okolie mi nepripomína nič. Otočím hlavu smerom k dverám, ktoré sa pohnú. Na prahu stojí hnevolasý muž a obaja sa premeriavame. Potom sa obráti a zmizne. Kto to bol? Kde som? Posadím sa, no telo mi vypovie poslušnosť a klesne späť.
,, Je to pravda. Naozaj si už hore." Na čelo mi dopadne bledá ruka a zhora sa na mňa dívajú oči farby fialky.
,, Kto ste?" Potichu zašepkám a sledujem ako si dvaja muži navzájom vymenia pohľady.
,, Som Christián. Si v mojom sídle. A toto je Derek, ktorý ťa našiel neďaleko v bezvedomí. Bol si na tom veľmi zle. Som rád, že si už v poriadku." S úsmevom odpovie blonďavý muž s fialovými očami a požiada hnedovláska menom Derek, aby priniesol nejaké jedlo. Potom sa na mňa zahľadí a mlčí, čo mi umožní zrovnať si myšlienky v hlave. Môj odchod od pána, koč smerujúci do neznáma a lúka, na ktorej som strávil dva dni a dve noci. Bol som hladný, vyčerpaný, bola mi zima a čakal som na smrť. Viac si nepamätám.
,, Ako sa cítiš?" Znova sa opýta blonďavý muž. Jeho spôsoby, príjemný mäkký hlas a krásna tvár ma upozorňujú, že ma v sebe modrú krv. Navyše spomenul, že sa nachádzame v sídle a podľa interiéru tejto izby súdim, že musí byť dosť bohatý. A ten muž menom Derek, je otrok, rovnako ako ja. Poslúchol ho totiž ihneď, ako mu dal príkaz.
,, Je mi dobre, ďakujem." Nemôžem tu zostať. Ak ma prezradí a nájde ma pán, tak...čo? Môj život riadi on a bez neho som ničím. Prečo som vôbec odišiel? Ako má pokračovať moja existencia bez oporného bodu, bez jasného smeru, bez môjho pána? Musím sa vrátiť, aj keď to značí môj koniec. Ťažko sa zodvihnem do sedu, ale viac nemôžem, pretože ma zadržia jemné ruky tlačiace ma späť do postele. Myknem sa, telom mi prejde neznesiteľná bolesť a prikrývka skĺzne až k panve, pod ktorou som nahý. Na chrbte pocítim nežný dotyk prstov putujúcich pozdľž lopatky. Náhle sa zastavia na mieste, ktoré je zodpovedné za celý môj život, ktoré určilo môj osud, ktoré zo mňa urobilo otroka. Miesto v oblasti srdca zobrazujúce malé znamenie. Znamenie, ktoré ma pripravilo o slobodu. ,, Nemusíte sa obávať, pane. Hneď odtiaľto odídem a..."
Preruší ma jeho tichý smiech. ,, Kam by si šiel v tvojom stave? Zostaneš tu, kým sa poriadne neuzdravíš. Na tom trvám. Potom si môžeš vybrať, či sa vrátiš za tvojim pánom alebo budeš žiť tu."
Nechápavo zamrkám. Vybrať si? Prečo? Prečo počujem to slovo v poslednom roku tak často? Akoby si mohol obyčajný otrok zvoliť svoju cestu? Prečo mi hovorí tie nezmysly?
Do miestnosti vstúpi opäť Derek, položí predo mňa tácňu s chutným jedlom a zmizne. V žalúdku mi zaškvrká, tak sa rýchlo vrhnem na ten lahodne vyzerajúci podnos. Sledujem ako sa muž, pán tohto domu, postaví. Rukou mi jemne zodvihne bradu a druhou ma pohladí po vlasoch. ,, Aké je tvoje meno?"
Prehltnem sústo v ústach. ,, Michael, pane."
Usmeje sa. ,, Stačí Christián. Dúfam, že sa rozhodneš správne." Keď na neho iba nemo hľadím dodá: ,, Nemal by si sa vraciať k osobe, ktorá ti takto ublížila. Nezaslúži si tvoju oddanosť, Michael. Takýto človek nemá právo nazývať sa tvojim pánom." Otočí sa a nechá ma prekvapeného a nehybného sedieť v posteli. Ako vie, kto to urobil? Prečo povedal niečo také? Prečo necítim tú silnú potrebu byť s mojim skutočným pánom? Prečo chcem zostať a žiť slobodne? Som azda iný ako ostatný? Mám predsa znamenie. Jasne sa čŕta na mojej bielej pokožke...pripomína mi, že nie som ničím...a ničím navždy zostanem, pretože...nikdy nezmizne...je to moje prekliatie.
Pripomína mi ho. Nočná obloha postriebrená tisíckami hviezd. Ako by sa na mňa dívali jeho čierne oči s hrejivými zábleskmi, z ktorých mi vždy po tele naskakovali zimomriavky. Chýba mi. Veľmi. Nedokážem na neho prestať myslieť. Chcem ho znova vidieť. Aspoň raz, jediný raz...
,, Okúzľujúci pohľad, však?"
,, Áno." Zašepnem a potom upriem zrak na záplavu zlatých vlasov štekliacich ma na ruke. Zabodnú sa do mňa fialové zreničky.
,, Myslíš na neho?"
Slabo prikývnem. Sú to už dva roky, čo som u Christiána. Nakoniec som sa k pánovi nevrátil. Neustále si kladiem otázku, čo to robím?, no odpoveď je ukrytá niekde hlboko vo mne a nechce sa dostať na povrch.
Pozriem na Christiánovu bledú tvár vzhliadajúcu k oblohe. Sedí blízko mňa, počujem jeho pravidelný slabý tlkot srdca. Opäť som mu ublížil. Viem ako trpí, keď o ňom hovoríme. A predsa je vždy taký láskavý a ohľaduplný. Prepletiem svoje prsty s jeho. Chvíľu trvá, kým sa otočí, no akonáhle tak učiní, spojím naše pery. Nehýbe sa, preto mu ich ochutnávam jemne ja. Vzdychne si a vzdá to. Obaja svoje pery pootvoríme a ocitneme sa v nežnom víre bozku. Pritisnem sa k nemu viac a povalím ho na trávu. Chystám sa práve rozopnúť prvý gombík na jeho košeli, keď ma od seba pomaly odtrhne a pevne zovrie v náručí. Znova.
,, Milujem ťa, Michael."
Poznám tie slová až priveľmi dobre. Často mi ich opakuje s úsmevom na perách. S úsmevom, ktorý so sebou nesie mnoho bolesti. Aj tentoraz sa do mňa zabodli, ako ostrie noža. Tvrdí, že som mu do života priniesol radosť. Do života, ktorý už onedlho vyhasne. Christián je totiž ťažko chorý a veľa času mu nezostáva. Radosť? Akú radosť som mu už len ja dal? Jediné čo viem je ubližovať mu...Kiežby som mu mohol pomôcť, ako on mne. Urobím pre neho čokoľvek. On však nechce moje telo, ani nič podobné. Túži po tom, aby som ho miloval. Ja ale nie som schopný opätovať jeho pocity, pretože moje srdce patrí inému. Nedokážem mu poskytnúť ani to jediné, čo naozaj chce. Som zbytočný, krutý a nenávidim sa zato. Prečo miluje niekoho ako ja? Nezaslúžim si to...
,, Prosím neplač, Michael. Nie kvôli mne."
Z očí sa mi kotúľajú slané slzy a dopadajú na jeho snehobielu košeľu. Prestanem, keď pocítim jeho chladnú ruku na pokožke. Nebudem plakať, pretože viem, že by si to vyčítal. Nechcel by urobiť smutnou osobu, ktorú miluje. A to isté nechcem ja. Potichu ležím v jeho objatí a pozorujem nekonečný život tam nahore. Hviezdy, ktoré tu budú svietiť každú noc, ktoré tú budú navždy. On však nie. Vedomie, že o neho onedlho prídem ma ničí. Potrebujem ho. Ako budem žiť bez neho? Zvládnem prísť o ďalšieho milovaného človeka?...
,, Musíš odísť, Michael." Bezmocne hľadím na hnedovlasého muža, ktorý mi podáva mešec plný zlatiek. ,, Teraz, keď je pán mŕtvy nemôže ťa dlhšie chrániť. Onedlho sem prídu predstavitelia šľachty a rozoberú jeho majetok na kúsky, keďže pán nemal žiadnu rodinu ani blízkych. Pred smrťou ma ešte požiadal, aby som ťa odtiaľto dostal. Nechcel by vidieť, ako padneš do rúk svojmu skutočnému pánovi. A ja urobím všetko, aby som pánovo želanie naplnil. Tieto peniaze ti na určitú dobu zaistia strechu nad hlavou." Pohne sa, no ja ho zadržím.
Viem, že tým majetkom, po ktorý si šľachtici prídu nemyslel len zlato, sídlo a celé Christiánové imanie, ale aj jeho otrokov. Viem, že tu nemôžem zostať, inak sa vystavím nebezpečenstvu, že skončím opäť u pána, ktorý ma po celé tie roky neprestal hľadať. Ale... ,, Poď so mnou, Derek. Christián ti dal predsa slobodu, prečo tu chceš čakať na nich, aby ťa poslali nevedno kam a slúžiť niekomu inému?"
,, Môj život sa skončil s tým pánovym. Ak by som mu nesľúbil, že sa pokúsim pokračovať ďalej, sám by som sa oň pripravil."
Bolesť v jeho hlase mi pripomenula minulosť. Aj ja som si kedysi nedokázal predstaviť život bez svojho pána. Aj ja som ho nadovšetko miloval. So mnou je to však iné. Ja som svojho pána zradil...chýbajú mi chvíle strávené s ním, ten pocit zbožňovania, no ešte viac mi chýba osoba, ktorá to všetko zapríčinila.
,, Nie som ako ty, Michael. Potrebujem mať niekoho komu môžem slúžiť. Ty si výnimočný, preto ťa môj pán miloval."
,, Derek ja..." Preruší ma hluk vychádzajúci spred domu.
,, Sú tu." Derek ma chytí za ruku a ťahá opačnou stranou k východu. V prednej časti sídla sa ozývajú kroky a hlasy. Je ich tak mnoho. Zabočíme na chodbu smerujúc k druhým dverám, z ktorých by som mohol nenápadne uniknúť, keď sa pred nami zjavia dvaja muži.
,, Otroci majú čakať v hale. Čo tu teda robíte?!" Ostro povie jeden z nich a pohne sa k nám.
,, Zdržím ich. Choď cez pracovňu." Šepne mi do ucha hnedovlasý muž vedľa mňa. Keď sa nepohnem, nahnevane po mne blysne a vykríkne: ,, Bež!"
Nechcem ho tu nechať samého. Môže mať kvôli mne problémy a...čo ja? To mám celý život len niekam utekať? Skrývať sa?...Áno, musím- tak to chcel Christián. Tak si to želá aj Derek. Aspoň pre nich to musím urobiť. Posledný krát na neho upriem svoje zelené zreničky s vedomím, že ho už asi nikdy neuvidím a rozbehnem sa preč. Za sebou počujem krik, no nezdržujem sa tým. Bežím vpred. Bežím stále ďalej a ďalej od svojej minulosti, ktorá sa ma snaží polapiť. Znova. Zväčšujem vzdialenosť medzi nami a mám pocit, že tentoraz jej snáď nadobro uniknem. Nie je cesty späť. Neviem kam ma tieto kroky privedú...No idem vpred. Otvorím dvere vedúce do pracovne, ktoré sú mojou záchranou a zároveň obrovským strachom z neznáma. Pár krokov presne ako vtedy. Pár jednoduchých pohybov, ktoré rozhodnú o mojom živote, ktoré ma priblížia k mojej budúcnosti...prudký náraz ma prinúti zastaviť. Zodvihnem pohľad k tomu, čo mi zabránilo kráčať ďalej, čo ma nechalo zamrznutého stáť uprostred pracovne a vybralo mi cestu kadiaľ mám ísť. Pozriem do tej známej krásnej tváre, tých tajomných očí, pred ktorými som sa snažil uniknúť, na ktoré som sa pokúšal zabudnúť ...tie oči...
Komentáře
Přehled komentářů
doufám, že to bude mít nakonec happyend! je to naprosto úžasný!
kated
(*´.´*, 13. 4. 2010 18:19)och och to jsem rada za to ze si napsala pokracovani......to cekani je proste hroznyyyyyyyyyyyyy . ted by to chtelo jeste tu posledni cast prosim prosim smutne koukam. a koukni na toho smajlika co ti tu necham ten je cute XD *´.´*
.::.
(Arya(arya-chan.blog.cz), 12. 4. 2010 19:11)
az ten do koho vrazil nebude Sylvian (ci jak sa vola :DDD ) tak sa s tebou nehram :D a nepoziciam ti vedierko a hrablicky :D
no inak super a strasne sa tesim na pokracko takze... cim skor tym lepsie :D
=0)
(Teressa, 12. 4. 2010 12:31)nadhera!!! uz sa neviem dockat pokracovania=) rychlo prosiiiim=)
,..
(Aylen, 11. 4. 2010 23:20)Nádherná kapitola. Těším se na pokračování. Miluju vaše povídky.
***
(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 15. 4. 2010 15:46)