Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kapitola druhá

7. 1. 2018

,,Budíček.“ – prívetivým hlasom ma víta sarten do nového dňa a rukou mnou jemne myká. Pretriem si oči, než ich otvorím. Cez seba mám prehodený tmavý Beregierov plášť a jeho majiteľ sedí vedľa mňa. Okamžite ho zo seba zhodím na stranu k dosahu jeho pravej ruky. Posadím sa, čo nebol veľmi dobrý nápad. Jeden z pľuzgierov na boku mi praskol.

    ,,Auč!“ – zakňučím.

    ,,Nevyzerá to veľmi pekne.“ – akoby mimochodom poznamená Syll, no nevenuje mi väčšiu pozornosť. Ako to asi má vyzerať, keď mi to spálil! Pomaly sa postavím a poobzerám si spáleninu. Skutočne nevyzerá najlepšie.

    ,,Neďaleko je jazierko. Pôjdeme sa tam umyť. Ja väčšinou ráno nejem. Ty si hladný?“ – opýta sa môj sarten. Zodvihne si plášť a opráši ho. Záporne kývnem hlavou. ,,Dobre.“

    Už sa mi takmer otočil chrbtom, keď si to zrazu rozmyslel. Rýchlo sa priblíži a ja urobím menší krok dozadu. Zo zadu za pásom si vytiahne malý nôž. Teraz už poriadne odskočím.

    ,,Prestaň vystrájať a poď sem.“ – rozkáže mi ako malému decku.

    ,,Čo chceš robiť s tým nožom?“ – nedôverčivo sa opýtam namiesto toho, aby som prišiel k nemu.

    ,,Keby som ti chcel ublížiť, urobil by som to bez toho, aby som ti niečo oznamoval.“ – ľahostajne prehovorí Syll a prejde ku mne. Prázdnou rukou mi chytí zvyšky môjho oblečenia a nožom ich pretne.

    ,,Nebudeš predsa chodiť ako nejaký otrhanec.“

    ,,Tss, správaš sa ako nejaký Teran.“ – pohŕdavo zahundrem.

    ,,Mal by si byť rád. Ak by som bol taký ako ostatní Beregieri, pravdepodobne by som ťa teraz musel niesť na rukách.“

    Nič mu na to nepoviem. Vlastne nemám vôbec chuť mu niečo hovoriť. Je arogantný, hnusný a sebecký.

    ,,Fajn. Som rád, že tomu rozumieš.“ Otočí sa a vykročí von z jaskyne. Neochotne idem za ním. ,,Ako často vlastne trénuješ?“ – opýta sa počas chôdze.

    ,,Dvakrát denne po 4 hodiny.“

    ,,Berieš to trochu zhurta. Vo svojom veku by si to nemal preháňať.“

    ,,Nehovor, že ti na tom záleží.“ – trpko podotknem a upieram pohľad na Beregierov chrbát.

    ,,V podstate nie, ale bol by som rád, keby bol môj sarten schopný. Síce by to bolo náročnejšie ťa ustrážiť. Teda aspoň kým sa ti nezapáči robiť mi spoločnosť.“

    ,,Žartuješ?!“ – rozhorčene odvrknem. ,,Odtrhol si ma od domova!“ – vykričím mu zasa túto skutočnosť.

    ,,Zachránil som ťa a už o tom nebudeme diskutovať. Časom sa moje slová stanú skutočnosťou. Len si ešte príliš mladý na to, aby si to videl, či chápal.“

    ,,Ani za milión rokov sa to nestane! A keď už sme pri veku, koľko máš rokov, že mi neustále vyhadzuješ na oči môj vek?“ – nahnevane ho okríknem. Nemá právo ma pri sebe držať ani so mnou takto hovoriť!

    ,,124.“ – otrávene prehodí. Trochu ma to schladilo. Isteže mi vyhadzuje, že som decko, keď je 6-krát starší. ,,Už si spokojný?“ – obráti ku mne tvár a uškrnie sa.

    ,,Aj tak by si ma mal rešpektovať! Nie som tvoj majetok! Nemôžeš ma nútiť zostať s tebou!“ – kričím na neho. Nechcem pri ňom ostať. Musím sa vrátiť!

    ,,Hádam si nechceš zopakovať včerajšiu debatu. Mal som dojem, že sme si to už ujasnili. Patríš mi!“ – hrozivo, no napriek tomu ticho prehovorí a svoje havranie oči vpíja do mojich. Bojím sa mu odporovať.

    ,,A neskúšaj na mňa slzy. Tie ti nepomôžu. Ja nie som mäkký ako vy.“ – otrávene ma upozorni a pevne ma chytí pravou rukou za bradu.

    ,,To vidím. Si bezcitný.“ – vmietnem mu do tváre.

 Namiesto odpovede mi pritlačí svoje pery na moje. Stojím na špičkách vďaka jeho zovretiu, ale ústa mám trucovito zavreté. Nebude si robiť, čo sa mu zachce! Voľnou rukou ma chytí za zadok. Teraz už začínam byť nervózny. Rukami ho odtláčam, ale som príliš slabý.  Ukazovákom pravej ruky mi silno zatlačí líce. Ticho zaskučím a pootvorím ústa, čo môj sarten okamžite využije a jazykom sa prederie dnu. Ľavou rukou ma s ľahkosťou nadvihne a urobí zopár krokov. Chrbtom narazím na kmeň stromu. Syll sa na mňa natlačí a pravú ruku presunie k mojím nohaviciam.

    ,,Prestaň!“ – rozkážem mu, keď sa mi konečne podarí odtrhnúť od jeho úst. ,,Počuješ? Prestaň s tým! ...Ah-“

    ,,Vidíš, už sa ti to páči. A to som sa ťa sotva dotkol.“ – pošepne Syll a rukou ma trie v rozkroku.

    ,,Prosím...“ – plačlivo vydýchnem. ,,Nechaj ma...“

    ,,Tá tvrdohlavosť ti nepomôže.“ – podráždene povie a prudko odo mňa odstúpi. Pri dopade na zem sa trochu zatackám, no aj tak sa pevne postavím a kráčam ďalej, pričom Syllovi nevenujem ani jeden pohľad.

Takéto pocity sú pre mňa nové. Je mi horúco, dýcham prirýchlo a tvár mi horí. Hnusím sa sám sebe. Zhrbím sa a rukou sa chytím za plece. Vzápätí to oľutujem a potichu zakňučím. Určite vyzerám úboho.

    ,,Doľava.“ – ozve sa spoza mňa Syll. Takto ma naviguje celú cestu k jazierku. Voda je krásne priezračná a tichučko obmýva skaly na pravej strane. Na druhom konci sa napája mladá srna. Nádherné miesto.  Zrazu okolo mňa prejde nahý Syll. Naširoko vytreštím oči a otvorím ústa. Pokojne si to smeruje k jazierku, perie tvoriace vlasy jemne dopĺňa vypracovaný chrbát a pevné dlhé nohy. Rýchlo sa otočím chrbtom.

    ,,Tak poď, nemáme celý deň.“ – zakričí Syll. To sa mu povie, keď ešte nevidel iného nahého Altara ako seba. ,,Hádam sa len nehanbíš?“ – pobavene sa opýta.

    ,,Vôbec nie!“ – odpoviem a zhodím zo seba nohavice. Zhlboka sa nadýchnem a rýchlo vojdem do vody.

    ,,Pristane ti, keď sa červenáš.“ Túto jeho poznámku odignorujem a s hlbokým nádychom sa ponorím do hlbín jazera. Milujem vodu. Vždy ma dokáže upokojiť a odbremeniť od všetkého. Dochádza mi vzduch, tak sa pomaly vynorím.  Syll už stojí oblečený vedľa mojich vecí.

    ,,Tak poď.“ – povie a vezme moje veci do rúk. Čo najrýchlejšie k nemu pribehnem a natiahnem na seba nohavice.

    ,,Môžeme ísť.“ – poviem, len aby som na sebe už necítil jeho pohľad. ,,Kadiaľ?“

    ,,To sa tak tešíš domov?“ – pobavene sa opýta Syll.

    ,,Nenazývaj to domovom! Ja svoj domov mám!“

    ,,Som zvedavý, ako dlho to budeš môcť hovoriť.“ – štipľavo utrúsi. Odrazu mi je smutno. Ak prídu ešte o dvoch strážcov, budú vyvraždení. Nie sme slabí, to vôbec nie. Ale je nás málo a proti niekoľkonásobnej presile nemáme šancu. Okrem toho sme príliš vyčerpaní. Niekoľko dní bez spánku a s nedostatkom potravy... Dúfam, že to zvládnu. Musia to zvládnuť!

    ,,Do večera by sme mali byť doma.“ – prehovorí môj sarten bez štipky nadšenia. Akoby sa ani netešil, že sa vracia.

    ,,Ty nie si rád?“ – opýtam sa, aj napriek tomu, že som bol rozhodnutý neprejaviť ani kúsok záujmu.

    Ticho. Na jeho tvári je vidieť, že tuho premýšľa. Napokon sa široko usmeje. ,,Teším sa na moment, keď ťa pomilujem v našej posteli.“

    ,,To sa nestane!“ – vykríknem.

Syllov úsmev sa ešte rozšíri. ,,Naozaj?“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář