Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kapitola prvá

 

Vzduchom sa nesie tiché hvízdanie. Všetkým spôsobuje bolesť hlavy, ale to nie je podstatné, pretože nás ten zvuk upozorňuje, že prichádzajú. Hlavní strážcovia sú už na miestach. Ostatní strážcovia takisto. Ja zúfalo sledujem severozápadnú stranu lesa.

    ,,Už sa približujú k Alai. Nemáme čas!“ – prísne ma varuje Keiro. Pred šiestimi rokmi sa stal hlavným strážcom. Odvtedy sme takmer ako cudzinci.

    ,,Thei sa ešte nevrátil!“ – protestujem a pevne držím Rethu.

    ,,Prosím...“ – vzlyká a snaží sa uniknúť.

    ,,Je mi to ľúto, ale musíme aktivovať gereu. Hneď!“ – rezolútne zavelí Keiro.

    ,,Nieee!!!“ – kričí dievča v mojom náručí. Snaží sa cezo mňa dostať z tarelu. Zúrivo so mnou bojuje, vytrhne si jednu ruku zo zovretia a vrazí mi päsťou do brady. Skoro sa oslobodila úplne. V poslednej chvíli jej zatlačím priehlbinu za ušným lalokom a tým ju uspím.

    ,,Mrzí ma to.“ – šepnem jej ešte do ucha. Keď sa spustí gerea, budeme pred Follionmi chránení, lenže dnu už neprejde ani nikto iný. Thei je Rethin sarten. Teraz pravdepodobne zomrie, ich naerah zmizne... Nedokážem si predstaviť, ako sa cíti.  

    Opatrne ju položím ku svojim nohám a zaradím sa do hlavnej línie, ktorú tvoria traja hlavní strážcovia. Spojím svoje ruky v časti, kde končí zápästie a začína dlaň tak, aby pravá ruka smerovala kolmo dole a ľavá zasa hore. Tarel sa uzavrie. Nad naším domovom sa vytvorí zelenobiela tekutá clona.

    Teraz musíme len čakať do zotmenia, kedy sa znovu aktivuje Alai. Nebyť tohto kameňa, Follioni by sa utáborili naokolo a čakali by, kým nám dôjdu sily. Našťastie sa to nikdy nestane, lebo Alai je schopný chrániť sa pred všetkým. Nedokážu ho zničiť rovnako, ako sa nedokážu dostať k nám.

    Po dvanástich hodinách sa Alai konečne rozžiari. Follioni to svetlo neznesú. Je silnejšie ako denné svetlo a prepaľuje im pokožku. No má pomerne malý dosah.

    Väčšina strážcov sa vyčerpane rozíde. Kútikom oka zahliadnem Arishu. Pobehnem k nej. Otočí sa a milo sa na mňa usmeje.

    ,,Dobrá práca, Neru. Si šikovný.“ Počuť to od hlavnej strážkyne je naozaj príjemné.

    ,,Ďakujem.“

    ,,Nemusíš sa červenať. Alebo sa ti páčim.“ – nezbedne sa opýta. Odpoviem, rýchlejšie ako by som mal: ,,Samozrejme, že nie.“ Bojím sa, že som sa je dotkol. ,,Si veľmi pekná...naozaj, ale vieš...ehm...Keiro...“ –kokcem a snažím sa jej nepozerať do tváre. V takýchto situáciách sa cítim nesvoj a nechcem napádať ich vzťah.

    ,,Dobre vieš, že naerah neznamená, že budeme s Keirom spolu. Okrem toho, nie je môj typ. Len ho musím chrániť, tak ako on mňa. Je to silnejšie ako my.“

    ,,Viem, ale nechápem, prečo je Keiro zrazu taký krutý.“

    ,,Čo ty o tom vieš.“ – trpko utrúsi Arisha.

    ,,Nerozumiem tomu. Ako to mohol urobiť? Našiel dokonca naerah! Tak ako môže byť taký bezcitný...?“ – ľútostivo zamrmlem. Boli sme takmer ako bratia a teraz ho nespoznávam. Je vážny a príšerne chladný.

    ,,Si ešte mladý. Koľko máš? 17?“

    ,,19.“ – vyprsknem.

    ,,Nechcela som ťa uraziť. Len som tým chcela povedať, že naerah stretne Altarov niekedy až vo veku 250 rokov. Niekedy svojho sartena ani nespoznajú a jednoducho s tým musia žiť ako vedia. A strata jedného Quarra za záchranu celého rodu je...“

    ,,Chápem to.“ – skočím jej do reči. ,,Len...mohol predsa ešte chvíľu počkať. Načo tá...náhlivosť? Veď aj ty si to videla...tú bolesť v jej očiach.“

    ,,Ach Neru. Poď sem.“  - vľúdne a tak trochu unavene sa pousmeje. Podídem k nej a jej ruky si ma k sebe hrejivo privinú.

    ,,Sám dobre vieš, že sme na pokraji záhuby. Follioni sa rozmáhajú na západ a zabíjajú jeden rod za druhým. Terani nezasiahnu, akoby sa ich to ani netýkalo, hoci len vďaka nám majú toľkú moc. Navyše veľa Quarrov dobrovoľne ukončí svoj život, keď vo Follionovi  uvidia svojho sartena. Keiro videl v Rethinom plači svoj vlastný a predsa dal povel na uzavretie tarelu. On jednoducho koná správne...pre dobro všetkých. Nie je necitlivý. Je rovnaký ako ty a ja...“ Na malý moment sa odmlčí a ukazovákom si poškriabe nos. ,,Samozrejme, oveľa zrelší.“ Uškrnie sa Arisha.

    ,,Tss.“ Asi by bolo vhodné použiť nejaký inteligentný argument, lenže všetko, čo by som povedal, by znelo ako chvastanie.

    ,,Prečo nepožiadame o pomoc Beregierov?“ – opýtam sa zrazu. Arisha na mňa nevraživo zazrie. ,,No táák.  Už som sa pýtal viacerých, ale všetci mlčia. Počul som, že sú silní. Oveľa silnejší ako Follioni a Terani dokopy.“

    ,,Videl si už Beregiera?“ – preruší moju horlivú vravu Arisha a odstúpi.

    ,,Nie.“

    ,,Nemyslíš si, že keď sa im náš druh vyhýba už tisícky rokov, má to svoj dôvod? A to ani nie sme jediní. Terani tiež. A aj keby tomu tak nebolo a Beregieri by boli pre nás prijateľnou voľbou, prečo si myslíš, že by nám pomáhali?“

    ,,Rovnováha?“ – poviem, hoci som tým nepresvedčil ani sám seba. Arisha sa elegantne otočí ku mne chrbtom.

    ,,Musíme nájsť Theiovo telo.“ Zmizla. Neznášam, keď to robí. Vždy mi tým ukazuje, aký som  neschopný. Som síce na piatej úrovni, rovnako ako ona, ale miznúť v živloch viem, iba keď sa nehýbem.

    Neďaleko sa už zhlukujú strážcovia. Rýchlo odbehnem domov po zopár dýk a pripojím sa do formácie. Dvanásť hlavných strážcov pravidelne stojí na obvode kruhu tvoreného našou osadou. Medzi dvoma hlavnými strážcami stoja dvaja strážcovia nižšej úrovne. Spolu je nás tridsaťšesť a keďže som prišiel ako posledný, ušlo sa mi miesto pri desiatom strážcovi z ľavej strany. Najmenej trikrát budem musieť prekročiť rieku Oriphi.

    Hlavní strážcovia vykročia a po tradičnom odpočte vyrazíme aj my. Máme na to zhruba 11 hodín. Postupujem rýchlo, no nie nedbanlivo. Počúvam veverice, hmyz a inú lesnú zver. Bohužiaľ s nimi nedokážem komunikovať ako Keiro a Arisha. Dosť by to pomohlo. Takto ide mnoho z nás prakticky naslepo.

 

* * * * * * * * *

 

 

Theiovo telo sme zatiaľ nenašli a to pátrame už 9 hodín. Práve by sme mali vyraziť naspäť. Cesta domov trvá behom dve hodiny. Horšie je, že sme dávno z dosahu Alai. Oriphi som prekročil trikrát, čo dosť spomalí môj návrat. Nejako som to zabudol brať do úvahy. Nechcem sa vrátiť s pocitom zlyhania, ale máme prísne zakázané riskovať. Včera padol ďalší strážca. Ak padnú ešte traja, nebudeme schopní sa brániť.

    Otočím sa a zamierim späť. Zurčanie vody, šumenie lístia a občasný hukot sovy zrazu preruší kŕdeľ vrán. Z ich vydeseného krákania som zachytil, že horí. Je tma a žiadny oheň nevidím, ani necítim dym. Takže sú tu Follioni. Zmocňuje sa ma strach. Thei mal skúseností, bol silný a mal 150 rokov! Čo proti nim zmôžem ja? Nestíham sa vrátiť, zablokovali všetky cesty z mojej pozície do osady. Ostatní sa už určite vrátili. Prečo som taký nepozorný? Dokelu!

    Ak pôjdem ďalej na severozápad, nemuseli by tam byť. Prečkal by som tam do zotmenia a pokojne by som sa vrátil. Fajn. Je rozhodnuté. Rozbehnem sa ďalej do útrob lesa tak rýchlo, ako mi to moje vyčerpané nohy dovolia.

    Oheň? To nie... Pás zapáleného lesa je to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. Obkľúčili ma. Teraz mi ostáva len dúfať, že sú predo mnou nanajvýš dvaja Follioni. Mohol by som tu tiež zostať a zmiznúť v nejakom strome, ale ak by ho zapálili, už by som im neušiel.

    Pokračujem. Zvláštne. Po pár metroch som sa dostal až k ohnivej stene a Follioni tu nie sú. Nahromadím značné množstvo ooseie a vypustím pred seba široký prúd vody. Plamene ako tak uhasnú a ja sa rýchlo dostanem za ne.

    ,,Vedel som, že tu budú.“ – uchechtne sa Follion za mnou. Otočím sa k nemu. Je len jeden. ,,Heh. Nevyzerá veľmi vydesene.“ Vytasím dýky a pevne ich zovriem v dlaniach. S niekým sa rozpráva. Sú dvaja.

    ,,Ale, ale. Toto škvrňa, že je strážca?“ Tvrdo doskočí na zem ďalší Follion.

    ,,To bude nuda. Ten včera bol slaboch, tohto rozšliapneme ako švába.“ Ďalší dopadne na zem. Je po mne.

    ,,No čo už. Pustiť ho nemôžeme...“ Zlovestne sa na mňa pozrie najmenší z nich.

    Nesmiem zaváhať. Skôr než stihnú reagovať, rukou vytvorím silný prúd vody a odhodím ním prvého z nich tri metre dozadu. Druhou rukou spútam pomocou ooseie korene veľkého duba a obmotám nimi ďalšieho Folliona. Ten malý sa zazubí. Zozadu ma schmatne okolo krku vŕbový konár a hneď za ním štyri ďalšie konáre uväznia moje končatiny.

    Dýkou v ruke sa snažím prerezať vŕbový konár, ktorý ma drží okolo zápästia. Odhodený Follion nahnevane vstal a blíži sa ku mne. Ten druhý pretrhol korene akoby to boli len pavúčie vlákna a pridáva sa k prvému. Najmenší z nich len stojí a pozoruje ma. Pravú ruku zovrie v päsť a konár okolo krku ma začne škrtiť. Zúfalo lapám po dychu. Začína sa mi zahmlievať pred očami.

    ,,Pusťte ho.“ – ozve sa tichý hlas odniekiaľ spoza mňa. Konáre okamžite uvoľnia zovretie a ja padám k zemi. Párkrát si odkašlem. Keď zodvihnem hlavu, Follioni tu už nie sú.

    ,,Som rád, že nie si Follion.“ – prehovorí znova ten záhadný hlas. Posadím sa a pozriem sa na svojho záchrancu.

    ,,Ty...ty si...môj sarten.“ – vybľabocem prekvapene. Usmeje sa.

    ,,Vyzerá to tak.“

    ,,A si Beregier!“ – ešte prekvapenejšie dodám. Je odo mňa vyšší asi o 20 centimetrov. Oči má celé čierne, bez bielkov a namiesto vlasov má čierne husté, takmer voľne poletujúce perie, ktoré mu siaha do polovice chrbta.

    ,,Volaj ma Syll.“

    ,,Ja som Neru. A ďakujem.“

    ,,Je to moja povinnosť. Nemôžeš mi predsa zomrieť. A čo tu vlastne robíš? Na strážcu si primladý a aj tak si priďaleko od domova.“

    ,,Ja som strážca!“ – urazene vykríknem. Syll sa uškrnie. ,,Prepáč. Nemám rád, keď ma niekto podceňuje.“ – ospravedlním sa. Skutočne neznášam, keď ma podceňujú.

    ,,Hm...S tvojim vzhľadom sa ti to asi stáva často. Myslel som si, že máš okolo dvadsiatky. A bolo by divné mať za strážcu decko.“ – prehovorí môj sarten a ja sa zahanbene pozriem do zeme.

    ,,Mám devätnásť.“ – zamrmlem.

    ,,Oh. To ste na tom ešte horšie, ako som si myslel.“ – necitlivo prehodí, vystrie ruku a prisadne mu na ňu obrovský krkavec.

    ,,Nie sme! Prekonal som veľa Quarrov a miesto strážcu som si zaslúžil! Som na piatej úrovni ooseie!“ – vykríknem rozhorčene. ,,A keď sme na tom tak zle, prečo nám potom nepomôžete? To ste rovnakí nafúkanci ako Terani?“

    ,,Nie. Ale  čo by sme z toho mali. Quarrovia nikdy nedbali o dobré vzťahy s Beregiermi. Práve naopak. A keď už sme pri tom... Nebojíš sa ma?“ – opýta sa nečakane a zodvihne kútik úst.

    ,,Prečo by som mal? Si môj sarten. Nemôžeš mi ublížiť. A prečo by si to aj robil?“ – zmätene vyhŕknem. Zmocní sa ma akýsi nepokoj. Nemôže mi predsa ublížiť, či áno?

    ,,Predsa si ešte dieťa. No nič.“ Schmatne ma za zápästie. ,,Pre tvoju informáciu. Nemôžem ťa zabiť, to neznamená, že sa ťa nemôžem dotknúť.“ Potiahne ma. Na sucho preglgnem. 

    ,,Pusť ma.“ – prikážem mu.

    Nič. Zašklbem rukou. Syll ma len silnejšie chytí. Potichu syknem.

    ,,To bolí! Pusť ma!“ – vreštím.  ,,Kam to vlastne ideš?“

    ,,Nájsť si nocľah.“

    ,,Fajn. Môžeš ma pustiť. Tiež sa potrebujem vyspať.“ Zovretie povolí.

    ,,Dúfam, že to nebude ďaleko. Večer musím vyraziť späť.“ – hundrem si popod nos.

    ,,Nikam nepôjdeš.“

    ,,Čože?“

    ,,Myslíš, že ťa niekam pustím samého. Nevieš sa o seba postarať. Okrem toho, Quarrovia sú napádaní každý deň. Je len otázkou času, kedy padnú. Len pre vašu neschopnosť nemusím prísť o svoje duševné sily. Okrem toho, nenechám svojho reiana zomrieť.“

    ,,Nemôžeš ma držať pri sebe celý život!“ – vykríknem so slzami na krajíčku. Syll sa zastaví, rukou mi chytí čeľusť a donúti ma sa na neho pozerať.

    ,,Vážne? Prečo myslíš, že ste sa nám vyhýbali? Teraz si môj!“ Jeho čierne oči sú chladné, akoby ani nemal city. ,,Aj tak by si bol mŕtvy, keby som neprišiel. Ber to ako výhru.“ Pustí ma a pokračuje v chôdzi.

    ,,Nemôžeš ma nútiť opustiť svoj druh a domov!“

    ,,Pôjdeš sám, alebo ti mám pomôcť?“ –odmerane sa opýta a moje námietky ignoruje. Traja Follioni odišli len čo sa zjavil. Nemám proti nemu šancu. Ten krkavec je asi jeho reian súdiac podľa Syllovho vzhľadu. Pokiaľ bude nablízku, neujdem mu. Musím niečo vymyslieť.

    ,,Pôjdem sám.“ – mrzuto poviem.

    ,,Dobrý chlapec.“ – pochváli ma.

    ,,Syll?“

    ,,Hm..“

    ,,Mohol by si pre mňa niečo urobiť?“

    ,,Uvidím. Čo by to malo byť?“ – s nezáujmom sa opýta a pohladí krkavca po lesklom perí.

    ,,Dnes som tu bol, lebo sme hľadali Theia...ehm... strážcu, ktorý sa včera nestihol vrátiť. Nemohol by si vyslať toho krkavca, aby ho našiel a doniesol správu môjmu rodu....aj o mne....prosím?“

    ,,Volá sa Kreig.“ – povie iba. Potom k nemu prehovorí a pošle ho preč. Pousmejem sa. Hneď ako Syll zaspí, utečiem.

    ,,Ďakujem.“

    ,,Nemysli si, že to bude zadarmo. Niečo za niečo.“ – ozve sa. Uprie svoje tmavé oči na  veľkú hnedú sovu. ,,To by ti malo znemožniť utiecť. Si hladný?“

    ,,Prešla ma chuť.“ – úprimne odseknem a nasledujem ho. Bez slova pokračuje ďalej.

 Po únavnej dvojhodinovej ceste sme došli ku nejakej jaskyni. Už ani nemám prehľad, kde to vlastne sme. Hnedá sova nás vytrvalo nasledovala a teraz sa usadila na neďaleký strom tak, aby mala dobrý výhľad na jaskyňu. Syll sa pohodlne usadí. Ukazovákom ladne presunie drevené halúzky na jednu kopu a vyvolá oheň.

    ,,Posaď sa.“ –vľúdne povie a rukou tľapne na zem vedľa seba. Trucovito si sadnem oproti nemu a pozerám sa do ohňa.

    Po pár sekundách sa pri nás objaví vlk so zajacom v papuli. Syll si ho vezme, poďakuje sa a vlk sa vytratí.

    ,,Nedáš si?“ – opýta sa už tretíkrát môj sarten a popri tom si pochutnáva na stehne.

    ,,Nie.“ – zaťato odpoviem.

Po pár minútach zjedol polovicu zajaca.

    ,,Zvyšok je tvoj.“ – spokojne povie. Postaví sa a prejde ku mne. Posadí sa vedľa a nakloní sa ku mne.

    ,,Čo to robíš?!“ – šokovane vyšteknem, keď sa jeho jazyk dotkne môjho krku.

    ,,Nie je to zjavné? Idem si užiť.“ – pokojne odpovie.

    ,,V žiadnom prípade!“ Odsuniem sa, čo najďalej od neho.

    ,,Naozaj?“ – posmešne šepne. ,,Riskujem život Kreiga pre nejakú mŕtvolu, takže mám nárok na niečo za výmenu.“

    ,,A čo ja? Odtrhol si ma od domova! Ja mám mať nároky.“ – rozhorčene kričím.

    Syll sa priblíži tak rýchlo, že som to ani nezaregistroval. Rukou ma bolestivo chytí pod krkom a tlačí ma ku stene. Kopem ho a oboma rukami sa snažím uvoľniť jeho zovretie. Chrapľavo dýcham a plačem.

    ,,Urobím, to, čo by ti spravili Follioni. Uvidíš, aké nároky budeš mať.“ – nahnevane sa ozve.

    ,,Pro...sím.“ – zachrapčím. Syll ma hodí na zem akoby som bol len bábka. Vystrašene cúvnem. Syll urobí tri kroky a sadne si. Vezme moju ruku a prisunie si ma bližšie.

    ,,Vidíš, čo si vyprovokoval. Keby si videl svoj krk.“ Mlčím. Sleduje ma svojimi havraními očami, potom si povzdychne.

    ,,Mal som vedieť, že si panic. Predsa len... si stále decko.“

    ,,Prečo si to urobil?“ – sklamane sa opýtam, no ani sa na neho nepozriem. Nikdy by som si nemyslel, že vzťah so sartenom, môže vyzerať takto.

    ,,Čo ako? Patríš mi. Zachránil som ti život, takže je môj. A pokiaľ myslíš na to, že som sa s tebou chcel vyspať, je to jednoduché. Videl si sa niekedy?“

    ,,Samozrejme.“ – odpoviem už trochu istejším hlasom.

    ,,Nevieš si predstaviť aký som bol spokojný, keď som ťa videl pri tých Follionoch. Beregieri majú vo zvyku robiť si zo sartenov partnerov. Nie je to nutné, iste. Ale je to pohodlnejšie, keďže sme s nimi celý život. Bola by hlúposť strážiť Altara, ktorý s tebou nemá nič spoločné, až na naerah. Navyše som od Kreiga prevzal niektoré jeho vlastnosti a jednou z nich je dlhodobý vzťah s jedným partnerom. Ušiel sa mi fakt pekný kúsok. Quarrovia sú pomerne vzácnosť a vyzerajú okúzľujúco. K tomu všetkému tie tvoje veľké červené oči. Len som akosi pozabudol na tú vašu prehnanú citlivosť. Ste ako deti aj keď máte 300 rokov. Toto bude trochu problémová časť nášho vzťahu. Navyše si stále decko, takže potreby starších sotva chápeš.“ S povzdychom dokončí svoju obsiahlu odpoveď. Potľapká ma po hlave, odsunie sa a ľahne si vedľa.

    ,,Nie som decko!“ – rozčúlene, no napriek tomu potichu, tak, aby to Syll nepočul, zasyčím.  Obzriem sa na neďaleký strom. Tá sova tam stále je a pozorne ma sleduje. Skloním pohľad na svojho sartena. Vyzerá to tak, že spí.

    Aj na mňa už dolieha únava. Tak rád by som si ľahol a spal, ale musím sa dostať preč! Tá hnusná sova ma ani na okamžik nepustí z dohľadu a čo nevidieť tu bude aj Kreig. Beregieri sú rýchlejší, ovládajú zver. Ich jedinou slabšou stránkou oproti nám je ooseia. Lenže ja nedokážem zmiznúť aj sa pri tom pohybovať... Zúfalo si ľahnem a otočím sa tak, aby som mal na dohľad toho otravného vtáka. On to nevie...On to nevie! Zmiznem. Bude si myslieť, že som mu ušiel. Pôjde ma hľadať a potom sa vytratím.

    Posadím sa a uchmatnem ten kus zajaca. Hltavo sa pustím do jedla. Musím nabrať čo najviac síl na útek. Syll sa nepatrne zamrví. Prestanem jesť a priblížim sa k nemu. Zatvorené oči a pravidelný dych naznačujú, že stále ešte pokojne spí.

    Venujem posledný pohľad sove, zhromaždím desatinu svojej ooseie, sústredím všetku svoju pozornosť na steny jaskyne a zmiznem. V tejto chvíli potláčam úplne zrak a čuch, ktoré by ma rozptyľovali a nedokázal by som tak udržať sústredenie. Počujem máličko zreteľnejšie ako vo vode. Jediný zmysel, ktorý si zatiaľ dokážem udržať je hmat.

    Len odhadom zachycujem trepotanie krídel a hukot. Sova už Sylla upozorňuje. Nepočujem žiadne kroky, takže netuším, či už odišiel. Ostanem tak aspoň polhodinu a potom utečiem.

    Voda? Valí sa cezo mňa! Testuje jaskyňu! Odrazu začujem akési hlboké zvuky. To hovorí asi môj sarten. Žiaľ, nie som schopný ich rozoznať.

    ,,Au!“ – zakňučím a odlepím sa od steny. Dopadnem na kolená a rukami sa podopriem. Ten bastard vyvolal oheň!

    ,,Celkom dobré na decko.“ – uznanlivo prehodí Syll. Nenávistne sa na neho pozriem. ,,Na toto ti neskočím. Ak by si dokázal miznúť za pochodu, nechytili by ťa Follioni. Na druhej strane nestratiť koncentráciu pri vodnej stene je slušný výkon na také šteňa.“

 Pohŕdavo na neho zagánim. V ľavej ruke vytvorím vlhký guľatý opar a nemotorne si ním prejdem po popálenej pravej ruke. Syll prejde ku mne. Nemyknem sa, hoci by som najradšej od neho bežal, čo najďalej.

    ,,Vysvetli mi, čomu pomôže to, že sa vrátiš.“ – trochu rozčúlene prehovorí a čupne si ku mne.

    ,,So mnou je už len tridsaťšesť strážcov.“

    ,,Tak vidíš. Ste na tom mizerne. Ľahni si.“ Urobím tak, keďže má na ruke krásne sformovaný vodný obal. Pomaly ním prechádza od môjho pleca až k popálenému boku. Vrchná časť odevu už dávno nedrží na mojom tele, len nedbanlivo ovísa na krku.

    ,,Možno sme, lenže to nemení nič na fakte, že som si miesto strážcu zaslúžil. Od piatich rokov trénujem každý deň. Nenechám náš druh padnúť! Už som nechal zomrieť svojich rodičov, brata a priateľov, nedopustím, aby sa to stalo niekomu ďalšiemu!“ Neudržím sa. Z kútikov očí sa mi spustia drobné potôčiky sĺz.

    Cítim Beregierov pohľad. Obzriem sa. Ani náznak súcitu, či porozumenia. Len ma ticho sleduje. Otočím sa späť a hľadím na prašnú zem. Cítim sa tak úboho... Nie som schopný uniknúť, ani nijako pomôcť ostatným...

    Dotyk chladných prstov môjho sartena sa stratil. Obzriem sa, lebo som ho nepočul odchádzať. Je nado mnou. Nič nerobí, nehovorí, len sa na mňa pozerá.

Krá, krrá. Veľký operenec pristane na Syllovom pleci.

    ,,Odkaz tvojmu rodu je doručený. Telo strážcu nenašiel.“ – prehovorí Syll. ,,Ako si na tom s kareiou?“

    ,,Prvá úroveň.“ – odpoviem a opäť stočím pohľad k zemi. Veľká chladná ruka mi prejde po líci. Vystrašene sa zamrvím a zavriem oči.

    ,,Odpočiň si. A neskúšaj už, pre svoje dobro, nič podobné.“ – takmer zašepká hebký melodický hlas. ,,Ráno pôjdeme domov.“

    Pri tom slove sa mi v mysli vybavia obrazy mojich priateľov, rodičov, miesto, kde som videl umierať brata, ako aj svoj malý domček a úbohého Ikua čakajúceho pri dverách. Takmer cítim jeho vlhký ňufák na tvári a počujem jeho vrtošivý chvostík udierať v návale radosti o zem.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář