Jdi na obsah Jdi na menu
 


Časť prvá

7. 1. 2018

Mesto zahalil súmrak. Ľudí v uliciach pribúdalo.V hostincoch sa začínala schádzať pochybná spoločnosť, či sveta neznalí a hlúpo trúfalí mladíci dychtiaci po dobrodružstve, bohatstve alebo rozkoši. Našli sa aj takí, ktorí túžili po zabudnutí a svoje zranenia sa márne snažili vyliečiť v desiatkach pohárikov. Tí sú tou najľahšou korisťou.

Ak by ktosi vedel, že upíry existujú, domnieval by sa, že sa budú zakrádať nocou ako mačky. No ten ktosi by sa mýlil. Kráčal som sebaisto ulicou a pohľadom som zvádzal  davy zvedavcov, ktoré nevraživo a závistlivo sledovali môj pôvab. Niektoré prostitútky v nemom obdive zabudli ospevovať svojich potenciálnych zákazníkov. Tie trúfalejšie ku mne dokonca vykročili s koketným úsmevom na odvážne červených perách a takmer úplne odhalenými vnadami. Ja som ich však ignoroval, čím som si na svoj zoznam nepriaznivcov smelo pripisoval ďalšie osoby.

Obvyklý ruch ulice sa prinavrátil, až keď sa moja vysoká postava stratila za dverami jedného z mnohých hostincov. Po mojom vstupe sa zopár hláv otočilo od stolov, no na rozdiel od pomerne triezvych ľudí na ulici, tu môj zovňajšok (teda bledá pleť s dlhými havraními vlasmi v drahom odeve) takmer nikoho nepoburoval. Tí, ktorým to množstvo alkoholu v krvi ešte dovoľovalo, iste spriadali plány ako takého bohatého cudzinca okradnúť. Ostatní, ktorým uvažovanie už nebolo dopriate, zabodli svoje sklené zrenice do poloprázdnych džbánov, alebo obnažených častí kúpených spoločníc. Aj keď som bol znechutený, nedal som to na sebe poznať. Vykročil som priamo k baru a opýtal si od tlstého krčmára podobne ako ostatní, krčah vína, ktorého som sa plánoval ani nedotknúť. Tajne som dúfal, že tu uhasím smäd hustejšou a pre môj jazyk lahodnejšou tekutinou. Smaragdovými očami som si prezeral jednotlivé stoly a sklamane usúdil, že dnešná večera podobne ako mnoho predchádzajúcich nebude stáť vôbec za námahu. V mysli som zaúpel. Aké ťažké je nájsť niekoho, kto rozpáli tú studenú krv  v mojich žilách a poskytne mi slasť akú som nezažil ani keď som bol človekom.

Napokon som sa zodvihol a prešiel k mládencovi, ktorý sa nesmelo rozhliadal okolo a po celú dobu zo mňa nespustil zrak. Bol nízky, sotva mohol mať 16, hnedé vlasy mal zopnuté tmavou stuhou a ruky kŕčovito zovreté v päsť. Očividne zbieral odvahu. No... nenechám ho trápiť sa. Prisadol som si.

„Ahoj.“ – začal som bez okolkov a vynechal aj zdvorilé správanie. Dnes sa mi nechcelo hrať a toto chlapča za to ani nestálo.

„Dobrý večer.“ – pozdravil sa a hanblivo sklonil zapýrený obličaj k stolu. Určite by mnohých oslnilo jeho nevinné vystupovanie, ktoré vôbec nebolo hrané. Túto časť som v duchu ocenil.

„Neprejdeme sa?“ – navrhol som svojej koristi.

„Bude mi potešením“ – úprimne prijal chlapec s rozpačitým úsmevom zdobiacim jeho detskú tvár a nechal sa mnou vyviesť preč.

„Som Emerald, vikomt d´Ambré, pane„ – neisto sa predstavil mladík.

„Iste.“ – povedal som len. Moja myseľ bola zamestnaná niečím úplne iným.

,,Smel by som poznať vaše meno?“ – zarazene sa opýta mladík

„Myslím, že to nebude potrebné.“ Usmejem sa a konečne mu venujem pozornosť.

„I-iste.“ – zakokce.

„To ho chceš tak veľmi poznať?“ – spýtam sa a prepaľujem svojho spoločníka chladným pohľadom.

„Nemusíte mi ho hovoriť, ak vám to nevyhovuje.“ – zdvorilo odpovie. Pritlačím ho k stene budovy, ktorá spolu s mnohými tvorí dlhú, úzku ulicu, na ktorej je počuť len cupotanie krysích nôh.

„Pane...“ – vydýchne očarene mladík. Evidentne sa mu táto situácia páči.

Natisnem sa na bezbranné telo pred sebou a odhalím krehký krk svojho úlovku. Jazykom prejdem po jemne vykúkajúcej tepne, telo v mojom náručí sa zachveje. To sa mi páči. Pootvorím ústa a bezcitne prehryznem zamatovú pokožku. Mladík sa vystrašene snaží uniknúť, ale síl mu každým mojim prehltnutím ubúda. Napokon vysilene zvesí ruky pozdĺž tela.

Keď nakoniec ukojím svoj smäd, pomaly sa odtiahnem od mierne sčervenaného                                krku.

„Volám sa Dnias“ – zašepkajú moje pery pokryté krvou mladíka zosúvajúceho sa k zemi.

„To...nie je možné...“ – roztraseným hlasom prehovorí starec, sediaci obďaleč. „Si to naozaj ty?“

„Ahoj Lieven. Dlho sme sa nevideli.“ Pristúpim bližšie a zapozerám sa na starca. „Tých 50 rokov k tebe nebolo veľmi láskavých.“ – poznamenám, keď vidím svojho najlepšieho priateľa. Kedysi to bol mocný a veľmi príťažlivý muž plný dôvtipu a zdravého sebavedomia. Teraz tu však sedí zošúverený slepý trhan. Každú noc som ho v duchu preklínal a vinil za to, čo sa mi stalo, ale teraz už necítim zlosť. Ani bolesť. Prenikavo sa dívam na svojho priateľa a takmer mi ho prišlo ľúto.

 „Ty žiješ...“ – vydýchne starý muž a v jeho hlase počuť úľavu. „To som rád..“

Rád! Rád!!! Každá moja myšlienka smeruje k tej noci . Moje zadosťučinenie z pohľadu na človeka pred sebou sa v okamihu stratilo a prepadla ma nekontrolovateľná zúrivosť, ktorá sa navonok prejavila len hrozivo zvrašteným čelom.

„Mal by som ťa zabiť!“ – prehovorím napokon tichým, no napriek tomu dunivým hlasom.

Starec nepatrne skloní hlavu, akoby bol na to pripravený, zmierený s náhle prichádzajúcim osudom, súhlasiaci s výrokom sudcu a zároveň kata. Napokon sa skloním k svojmu priateľovi. „To by bolo príliš málo, za všetko, čo si spôsobil. Nechám ťa tu naďalej umierať. A prezradím ti malé tajomstvo.“ – odmlčím sa. Vezmem starcovu ruku a priložím mu ju k svojej tvári. „To si zo mňa spravil ty. Vieš Lieven, mal by som sa ti asi poďakovať. Ja už nezomriem, nikdy. Ani na mňa nečaká môj zoslabnutý odraz v zrkadle. Som prekliaty.“ – usmejem sa. „A za to vďačím tebe.“

„Preboha..“

„Ó nie. Toto nie je jeho dielo...ale ak ho náhodou niekedy stretneš, môžeš ho za mňa poprosiť, aby ti ukázal všetky generácie tvojho rodu, ktoré budem mučiť a zabíjať tými najkrutejšími spôsobmi, aké poznám! A to nebude všetko, milý Lieven. Kým zomrieš nezabúdaj, že každý, koho som kedy zabil a koho ešte zabijem, je odsúdený tebou. To ty si skutočný vrah!“ - Posledné slová už kričím. „Tak, s kým by som mal začať, hm? Pokiaľ sa dobre pamätám, mal si dcéru, či nie? Akože sa to volala...Barbara?“

„Čo tým chceš dosiahnuť? Ak chceš, aby som prosil, urobím to! Ak ma chceš potrestať, tak ma zabi! Muč ma, ak ti to urobí radosť. Prosím nechaj moje deti na pokoji. Dnias, prosím.“

„Páni, ty toho ale narozprávaš. Kto by to bol povedal?“

„Boli sme priatelia, pamätáš.“

„Nie môj drahý Lieven, zjavne sme priatelia neboli. Priatelia si nevrážajú nože do chrbta.“

„Mrzí ma to. Ani nevieš, koľkokrát som to už oľutoval.“

„To nestačí!“ – prehovorím a postavím sa.

„Dnias prosím..“

„Svoju šancu si premrhal.“ – pokojne poviem a kráčam preč. Za chrbtom počujem výkriky starca a jeho chabé pokusy nasledovať ma.

 

Nasledujúcu noc už nekráčam mestom s noblesou, akou som ho oslnil v tú predošlú. Idem ticho a moje kroky zanikajú v šume ulice. Čierny plášť skrýva moju totožnosť. Zastavím sa, keď je môj cieľ na dohľad a pozorne si ho prezriem. V hlave sa mi vynárajú spomienky na honosné sídlo plné života. Nie som prekvapený, že ho vidím v tomto biednom stave. Nakoniec to inak dopadnúť ani nemohlo.

Neudržiavanou cestou sa približujem k hlavným dverám, sledujúc nezostrihané kríky a brečtanom obrastenú ľavú stranu budovy. Zabúcham na veľké tmavé dvere a trpezlivo čakám. Po treťom zabúchaní sa dvere pomaly otvoria a v nich stojí drobná žienka v jednoduchých sivých šatách.

„Dobrý večer, madam. Prosím vás o odpustenie, že vás ruším v takú neskorú hodinu.“ – začnem a spôsobne sa ukloním. Žena oproti sa milo usmeje. „Smel by som hovoriť s grófkou –“

„Prepáčte pane,“ – nezdvorilo ma preruší žena vo dverách. „Je mi ľúto, ale toto sídlo je už roky opustené. Ak hľadáte nocľah, bolo by pre vás určite pohodlnejšie ubytovať sa v nejakom hostinci. Teraz ak dovolíte-“

„Prosím. Som vnuk vikomta Dniasa Stonewella. Chcem len nájsť grófku. Ak by to bolo možné, prosím, mohli by ste mi povedať, kde sa nachádza.“ – presvedčivo hrám svoju rolu. Žena si ma nie veľmi nadšene prezrie. Tie zelené oči sa jej nepáčia. Cítim to. „Prosím.“ Pritvrdím trochu a vložím do svojho hlasu značnú dávku naliehavosti. Dnes sa mi nechce zbytočne zabíjať stareny.

„Tak dobre.“ Povzdychla si napokon drobná postava v sivých šatách. „Grófka so synom žije na severe, na vidieku. Nie je na tom zdravotne najlepšie.“

„Ďakujem. Veľmi si to cením.“ S hraným úsmevom plným predstieranej úľavy a radosti sa mierne ukloním a otočím sa k odchodu.

„Mimochodom, už dávno sa nenechá oslovovať titulom.“ Ozve sa mierne chrapľavý hlas. Ťažké dvere sa s námahou zavrú. Usmejem sa. Barbara mi bude na nič. Nemá význam zabíjať mŕtvolu. To, čo ma však potešilo je vedomie, že má syna. „Tak drahý Lieven, je čas pykať.“ Prehodím sám k sebe a  pomaly kráčam k centru mesta. Budem potrebovať koňa.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář