Jdi na obsah Jdi na menu
 


Zoznámka

25. 7. 2010

    ,,Tak sa maj a vďaka za tie poznámky."

    ,, Nie je začo. Sme predsa priatelia." - odpovie Ryu a naše cesty sa rozídu.

    Priateľ. Tak veľmi po nejakom skutočnom priateľovi túžim. Ľudia, ktorí ma obklopujú . . . Sú to moji priatelia? Nie, nie sú. Spolužiaci žijú vlastným životom plným osláv každej drobnosti. Nechápem to. Načo je to dobré?

    Stále dookola mi to vyčitajú. Nikam nechodím, nebavím sa. Nemám rád veľa ľudí pokope.

    ,,Ahoj." - pozdravím, keď otvorím domove dvere. Síce netuším, či je niekto doma, ale mám to vo zvyku. Mám tak pocit, že nie som až taký osamelý.

    Prejdem do kuchyne a zohrejem si jesť. Sestra je ešte v škole a otec v práci. Umyjem riady a ako vždy si zapnem počítač. Nerobím nič konkrétne. Nič ma totiž nebaví. Obvykle si len prezerám rozhovory iných a prechádzam zoznamky. Nechcem dievča. Dievčatá sa mi vidia byť príliš komplikované a nečitateľné. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky - vymleté fifleny. Jednu takú mám na krku každý deň. Nechápem, čo na mne vidí.

    Som priemerný 17- ročný chalan, ktorý trošičku vyniká prospechom aj v športe. A to tiež len v atletike. Nemám peniaze a nie som ani nijaký playboy. No a čo sa týka môjho vzhľadu, ten mi skôr prekáža.

    Keď som bol menší, mama mi nechávala dlhé vlasy a všetci si mysleli, že som dievča. Štvalo ma to, ale mama mi nedovolila sa ostrihať, tak som ich presvedčil názorne. Po nástupe na strednú sa mi to už nechcelo opakovať. Občas si ma niektorí kreténi doberajú, ale to je v podstate jedno.

    MonsieurSybarite: Hľadám priateľku, s ktorou by sme sa vzájomne počuvali a možno niečo viac, ak máš záujem, napíš. Fajn. Už ma nebaví sa len pozerať, ako si ostatní píšu. Veď sa nemusíme stretnúť a nikdy mu nepoviem, že som chalan. Okrem toho, nemusím ani klamať. Čo mu ale napíšem?

    Nuigurumi35: Ahoj. Zaujal ma tvoj odkaz, tak ti píšem. Teda, ak si ešte nikoho nenašiel. To by ušlo. Odoslať. Ak sa do troch minút neozve, tak sa na to vykašlem. Aj tak to bol asi hlúpy nápad.

    MonsieurSybarite: Nič sa neboj, čakal som na teba, cukríček. Ako sa voláš a koľko máš rokov? Cukríček? Divné.

    Nuigurumi35: Som Yuki a mám 17 a ty? Dúfam, že to nie je nejaký starý úchyl.

    MonsieurSybarite: Volám sa Nathan, mám 26. Si trochu mladšia ako som čakal, ale to nevadí. Čo rada robíš, Yuki? To by som aj ja rád vedel.

    Nuigumuri35: Ako by som ti to vysvetlila . . . ja nemám žiadne záujmy.

    MonsieurSybarite: Neboj sa cukríček, niečo sa ti iste páči, len o tom ešte nevieš. :)

    Nuigumuri35: Asi máš pravdu. Je to vlastne moja chyba . . . nechodím medzi ľudí a cítim sa hrozne sama. Nevadí ti, že som taká otvorená?

    MonsieurSybarite: Práve naopak, som rád. Aj mne totiž chýba spoločnosť, cukríček. Niežeby som mal nejaký problém si nájsť dievča. To rozhodne nie, ale jednoducho ma už omrzeli dievčatá na jednu, či dve noci. A ty si prečo sama? Ešte chodíš do školy, že? Tak v čom je problém?

    Nuigumuri35: Nemám rád veľa ľudí pokope a hlavne hromadné zábavy. Cítim sa tak ako cudzinec.

    MonsieurSybarite: Máš tam chybičku, cukríček. A úplne ti rozumiem. Mne môžeš povedať, čo len chceš. Budem ťa počúvať kedykoľvek. Som rád, že si iná. Musím už končiť, Yuki. Pracovné záležitosti. Zatiaľ sa maj, cukríček.

 

    O tri týždne neskôr

 

    MonsieurSybarite: Stretneme sa dnes?

    Čo mám robiť? Už dva- krát som sa vyhovoril. Po druhý- krát sa ma opýtal, či sa s ním vôbec chcem stretnúť. Ja to chcem! Je milý, chápavý a vtipný. Hoci je aj pervérzny a to oslovenie "cukríček" nemám rád. Ak neprídem, bude si myslieť, že nemám záujem a vykašle sa na mňa. Ak mu napíšem, že som chlapec, nepríde a aj tak sa na mňa vykašle. Ak tam prídem, mám šancu mu to vysvetliť, ale jeho reakcia možno bude omnoho horšia. Nechcem ho stratiť. Konečne mám skutočného priateľa. Našiel som niekoho, kto mi rozumie.

    Nuigumuri35: Dobre.

    MonsieurSybarite: Teším sa. O dvadsať minút budem v Shiba Koen. Počkám ťa tam, cukríček. Mám na sebe bielu košeľu a kyticu ruží pre teba. Dvadsať minút! Na bicykli to stíham, ale ako mu to mám vysvetliť? Bude ma počúvať?

    Rýchlo vypnem počítač a letím dolu schodmi ku dverám. ,,Idem vonku. Nečakajte ma."-zakričím a letím z domu. Ani neviem ako a premávam sa po Shiba Koen.

    Odrazu ho uvidím. Nedočkavo sa rozhliada s kyticou v rukách. Je vysoký, štíhly. Svetlé kratšie vlasy sa pohupujú vo vetre. Už som takmer pri ňom. Nemôžem. Prebehnem popri ňom.

    Čo to robím? To je moja jediná šanca. Prudko zastavím. Pozrie sa na mňa, ale potom sa obráti inde. Pevne stlačím volant a podídem aj s bicyklom k nemu. Je ku mne otočený chrbtom. Ako ho mám preboha osloviť? Ahoj, to som ja Yuki a som chlapec. Takto asi nie . . .

    ,,Pre- prepáčte." - vysukám zo seba. Otočí sa a uprie na mňa pohľad. Jeho oči sú chladne modré. Trochu desivé. Nejako ma prešla odvaha. No tak. Nestoj tu ako socha a povedz už niečo! Pozerá sa na mňa. ,,Ja som Yuki.."- zašepkám a dúfam, že to prepočul.

    Dívam sa na neho. Na malú chvíľku je na jeho tvári vidno zlosť, ktorá je vystriedaná milým úsmevom. Alebo to nebol hnev? Možno sa mi to len zdalo.

    ,,To je pre teba." Podá mi kyticu bielych ruží. Prekvapene zamrkám. Ako je možné, že je taký skvelý? ,,Prečo si mi nepovedal, že si chlapec?"

    ,,Lebo každý hľadá len dievča. A ja som sa nechcel rozprávať s dievčaťom. Chcel som priateľa."

    ,,Dobre. To nevadí. Tak trochu vyzeráš ako dievča." - zasmeje sa.

    ,,Ja to viem!" - vyprsknem. Nemám rád, keď mi to hovoria. Stačí, že sa každý deň vidím v zrkadle.

    ,,Dobre, dobre. Neurážaj sa hneď. Musím si ešte odniesť domov nejaké veci, pôjdeš so mnou?" - opýta sa. Prikývnem.

    ,,Takže ťa zveziem. Dúfam, že tvoj bicykel niečo unesie."

    ..Ale-"

    ,,Je to dosť ďaleko. Neprotestuj a nasadaj."- povie. Svoj kufrík mi strčí do rúk a nasadne na bicykel. Obtočí svoju ruku okolo môjho pása a stiahne ma k sebe. ,,Pevne sa drž!"

    Nathan sa odrazí od zeme a rýchlou jazdou prechádza mesto.

    ,,Je to ešte ďaleko?" - opýtam sa, keď mám už celý zadok stŕpnutý a ledva sa udržím. Musím uznať, že má výdrž.

    ,,Sme tu." Zastaví a vezme mi kufrík. ,,Poď za mnou." Prikývnem a sledujem ho. Otvorí bránu a vstúpime do jedného z mnohých mrakodrapov. ,,Bicykel si tu nechaj."

    ,,Nemal by som ťa tu počkať?"

    ,,Ak sa tvojmu bicyklu niečo stane, kúpim ti nový, tak poď."

    ,,Ale tak som to nemyslel . . ." - zamrmlem si popod nos a nasledujem Nathana.

    ,,Vitaj u mňa." Dvere sa otvoria. Vojdem. Dvere sa zatvoria a zamknú.

    ,,Prečo zamykáš?" - opýtam sa. Vravel predsa, že si len ide odniesť nejaké papiere . . .

    ,,Cukríček, teraz si môžeme konečne užiť." Kútik úst sa mu zodvihne a vytvorí zlovestný úškľabok. Urobí krok smerom ku mne, rozopne si gombík na košeli a za ním ďalší a ďalší.

    ,,Čože?!" - vyšteknem. Neverím, že to myslí vážne.

    ,,Ale no tak. Veď je to zjavné. Chcel si si užiť. Nechcel si dievča a si zjavne neskúsený, preto si si zvolil tento spôsob."

    ,,Nie, tak to nie je. Ja som len chcel priateľa." - namietnem. Nathan je už pri mne a naťahuje sa pre bozk.

    ,,Toho aj dostaneš! Zo mňa si nebude nikto uťahovať." Pritiahne si ma k sebe a zmocní sa mojich pier. Rukami sa snažím odtlačiť. Zbytočne. Nathan ma pritlačí ku stene, nohou sa vkliesni medzi moje a rukou mi vyhrnie tričko.

    ,,To stačí!" - zvrieskem, keď sa mi konečne uvoľnia ústa. ,,Mám toho dosť! Nemal som ti klamať. Ospravedlňujem sa. Ale ty nemáš žiadne právo so mnou takto zaobchádzať. Chcel som len skutočného priateľa. Prišiel som, lebo som mal pocit, že ním môžeš byť. Myslel som si, že mi rozumieš a ja zasa tebe. Zjavne som sa mýlil. Teraz odomkni!"

    ,,Yuki . . . " - zarazene zašepká.

    ,,Odomkni! Odídem a už ma nikdy neuvidíš, neboj sa." Pohľad zarývam do toho jeho. Nathan odomňa nakoniec odstúpi a otvorí dvere. Prejdem okolo neho von z bytu. Je mi ľúto, že to dopadlo takto.

    ,,TY!!!" - nahnevaný zamatový hlas sa ozve niekde predo mnou. ,,Si v poriadku?" - opýta sa ustarostene muž bežiaci k nám. ,,Hej. Neboj sa, už ti nič nespraví!" - prihovára sa mi. Zmätene sa na neho pozerám. ,,Ako to môžeš robiť?! Preboha, veď tento je ešte chlapec-"

    ,,Nič som mu nespravil, tak nevyvreskuj pre nič za nič." - preruší toho muža Nathan.

    ,,Ako mi potom vysvetlíš, že ma slzy na krajíčku, vychádza z tvojho bytu a máš rozopnutú košeľu, ty barbar!" Oni sa hádajú kvôli mne? Veď Nathan naozaj skoro nič neurobil, tak prečo ho tak napáda?

    ,,To je nedorozumenie." - poviem, ale nikto si to ani nevšimne. Kričia akoby tu bol niekto hluchý. Takto len zbytočne urobia škandál. ,,Nič mi neurobil!" - ozvem sa trochu hlasnejšie ako som mal v pláne. Obaja stočia hlavu smerom ku mne.

    ,,Hovoril som ti to, ty paranoik!" - prehodí k neznámemu. ,,Yuki, poď späť. Porozprávame sa, dobre?"

    ,,Ani náhodou! Yuki pôjde so mnou."

    ,,Veď ho nepoznáš, preboha. Prečo by mal ísť s tebou?"

    ,,Ani ty ma nepoznáš, tak sa nehraj na niečo, čím nie si." - vmiešam sa do znova začínajúcej roztržky. ,,Idem domov. Zbohom." - nekompromisne vyhlásim a bežim ku schodisku. Za sebou ešte počujem vyčítavý Nathanov hlas a potom ako volá moje meno.

    Toľko schodov som hádam neprešiel za celý svoj život. Vydýcham sa a idem k bicyklu.

    ,,Ahoj. Som Seiichi." - prihovorí sa mi ten muž zhora.

    ,,Ako si sa sem dostal?"

    ,,Výťahom." - zazubí sa. ,,Asi som neurobil práve najlepší dojem. Dovoľ mi to napraviť. Nezájdeme do cukrárne?" Krátke čierne vlasy, z ktorých pár prameňov padá do čela, okuliare a snobský oblek. Nepáči sa mi. Na druhej strane by ma zaujímalo, prečo je k Nathanovi taký hrubý. Asi si to niečim zaslúžil. Polhodina ma nezabije.

    ,,Fajn, ja som Yuki." - odpoviem, aj keď pochybujem, že to znelo priateľsky. No čo, mám právo byť hnusný po tom, ako sa to všetko zvrtlo.

    ,,Prečo nemáš rad Nathana?" - opýtam sa na jedinú vec, ktorá ma v tejto chvíli zaujíma.

    ,,Je to sviniar. Zahráva sa s citmi ostatných. Využije ich a odkopne." - odpovie s neskrývaným odporom.

    ,,Aha." Cestou do cukrárne sme boli obaja ticho. Ja nikdy nerozprávam, keď nemusím a Seiichi si asi myslel, že premýšľam o Nathanovi.

    Keď som si už vychutnával zmrzlinvý pohár, Seiichi konečne prehovoril. ,,Čo si u neho robil?" Túto otázku som očakával, ale ešte stále neviem, ako odpovedať. ,,Prepáč. Vlastne to nie je moja vec." - nervózne sa zasmeje a okuliare si posunie vyššie. Rozhostí sa medzi nami trápne ticho. Nemám v pláne ho prerušiť. Dojem zmrzlinu a dúfam, že nikoho z nich už nestretnem.

    ,,Dáš si ešte niečo?" Záporne pokývem hlavou. ,,Dobre."

    Spoločne výjdeme z cukrárne. ,,Rád som ťa spoznal." - zaklamem a chystám sa odísť.

    ,,Yuki! Pre tvoje dobro. Nechoď za ním." - starostlivo ma upozorní. Skloním hlavu a odídem.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

...

(tete, 8. 3. 2011 20:57)

krásná povídka!!! budou další díly???

o*.*o

(kated, 2. 8. 2010 9:06)

ohky suuuuperrr :-) hnaaa....stesti ze mu nathan nic neudelal jinak bych si ho podala XD. hii uz se tesim na pokracko :-)

***

(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 27. 7. 2010 16:02)

ádám, že za ním stejně půjde, jsem zvědavá co bude dál

:)))))

(TeressV:), 27. 7. 2010 11:32)

Tak to se mi hodně líbí:D:))

...

(Aylen, 27. 7. 2010 8:05)

Moc hezkej začátek :) jsem zvědavá na pokračování.

=0)

(Teressa, 26. 7. 2010 13:16)

hmmm...vyzera to zaujimavo...som zvedava na pokracko=) rychlo prosiim=)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA