Krátky okamih- kapitola tretia
,, Happy Birthday to you."
Dom, v ktorom som doteraz vyrastal bol tichý, až na nejaké to zvyšenie decibelov( poväčšine rádiom), keď som sa pokúšal o pridanie ďalších vrások na klebetnej susedkynej tvári. Teraz sa po celom dome tiahli falošné tóny, ktoré vypúšťali z úst tu prítomni. Sem-tam zaznie nejaký ten otrepaný vtip a doberanie sa navzájom, vo vzduchu visí príjemná pohoda a priatelia, ktorí sa tu v tento deň zišli, prekypujú dobrou náladou. A ja sa na počudovanie cítim rovnako. Už mi dokonca ani nelezie na nervy smiešna dekorácia, o ktorú sa postarala Kaiová mama.
Otec práve rozbaľuje posledný darček a spolu so starým kamošom z práce sa rehocú na jeho obsahu. Kai na mňa žmurkne a pohneme sa vpred. Podávam otcovi dar, je to dosť zvláštne, keď tú takto stojíme ako dvaja muži, ktorí sa po dlhom čase znova cítia ako rodina. Trocha s rozpakmi ho odo mňa vezme a otvorí. Najprv sa len nemo díva do krabičky a nespúšťa z nej zrak. Po príliš dlhej chvíľke sa ozve Kaiov hlas: ,, Nepresunieme sa do jedálne? Večera je hotová." Clare ihneď pochopí a ujme sa hostí, ktorých sprevádza do druhej miestností.
,, Všetko najlepšie Mathias." -potľapká ho po chrbte a odchádza za ostatnými.
,, Odkiaľ ich máš?" Konečne otec niečo preriekne, aj keď som nečakal práve toto.
,, Našiel som ich na jednom trhu, bol som prekvapený, keď som ich tam uvidel a potom som ich samozrejme kúpil."-založím ruky za hlavu- ,, Bohužiaľ nemali k ním kľúčik, takže..."
,, Ani ho nemohli mať, pretože ho mám ja."
Otvorím ústa, no potom ich zavriem. ,, No...uhm...asi by sme mali ísť jesť, lebo tí nenažranci sú schopní začať aj bez nás."
,, Áno."
Zamierim k dverám.
,, Chris, ďakujem. Nič lepšie som dostať ani nemohol."
Prikývnem. Otvorím a s úsmevom vstúpim do domu, ktorý tentoraz naozaj žije.
,, Prečo sa tu musím handrkovať ja!"
,, Pretože iba ty, samozrejme okrem tvojho otca vieš, kde sa tu nachádza gramofón."
,, Ako si podotkol, nie som jediný. Tak prečo dočerta...au...dofrasa!"
Započujem Kaiov smiech a mám sto chutí do neho niečo hodiť. Práve sme na povale, v rukách držíme dve malé baterky a svietime si po hromade vecí, ktoré sú všade okolo nás. Dospelým po večeri zišlo na um zatancovať si na starú klasiku- na otcové platne Caba Callowaya, či Franka Sinatru, a tak tu hľadáme v tejto kope harabúrd starý( možno aj nefunkčný) gramofón. S fučaním sa pustím do pátrania. Za mnou stojí Kai a svieti mi baterkou, kým nenájdem to, čo hľadám. Potiahnem škatuľu, v ktorej by mal byť prístroj. Nič. Trhnem silnejšie, zaknísam sa, no stratenú rovnováhu už nájsť nemôžem. V ruke držím drevenú stenu zo škatule a padám. Neviem ako presne sa to potom stalo. Kai sa ma zrejme pokúšal chytiť, no namiesto státia, teraz obaja ležíme na zemi. Aby som to spresnil- ja ležím na zemi a Kai na mne.
,, Si v poriadku?" -ozve sa jeho hlas.
,, Áno." Zdvihnem hlavu a jeho tvár je tesne pri mojej. Z boku k nám doráža svetlo a jeho oči sa dívajú do mojich. Dýcham zrýchlene a srdce mi bije ako zvon. Čo sa to so mnou deje?
Nie! ,, Mohol by si..." - pretrhnem neznesiteľný očný kontakt. Chystám sa pozviechať, keď príde najväčší šok v mojom živote. Prikryje mi ústa svojimi. Iba ďalej ležím bez pohnutia a na perách cítim jeho chuť.
Prečo sa nehýbem, mi je dávno jasné. Nie je to šok ,ktorý by ma priklincoval k zemi. Nie. Keby som chcel môžem ho odstrčiť a potom mu dať riadne zabrať. Ja ale nechcem. V tejto chvíli ma nezaujíma, že je Kai chlapec, že bude môj budúci nevlastný brat, a že ešte donedávna bol mojou nočnou morou.
Aj jeho srdce búši ako o život. V tom sa odtiahne.
,, Uhm..." Neviem, čo povedať.
,, Prepáč."
Dívam sa, ako Kai vyťahuje tú hlúpu krabicu a odchádza.
Prepáč. Prepáč. Stále mi to znie v ušiach. Slovo ,,prepáč" sa mi vôbec nepáči. Dočerta s tebou, Kai- jediné, čo vieš vysloviť, po tom ako ma pobozkáš, je prepáč?!
,, Čo to robíš?" Nahnevane pozriem na otca, po tom ako mi uštedril poriadny štuchanec lakťou rovno medzi rebrá.
,, Už po tretikrát sa ťa pýtam stále to isté a ty ma vôbec nevnímaš! Ako inač mám upútať tvoju pozornosť?"
,, Mohol si prísť aj na lepší spôsob. Tak čo si sa pýtal?"
,, Posledných pár dni si nejaký zadumčivý, čo sa to s tebou deje?"
,, Nič. Čo by sa malo?"
,, To naozaj netuším...hej dávaj pozor!" Strhne ma na bok a iba o vlások uniknem nárazu o stĺp. ,, Ježiši chlapče, ty si úplne mimo."
Zamračím sa. ,, Vôbec nie."
Pravda je, že som. Prešlo šesť dní od otcovej oslavy a od okamihu, ktorý ma priviedol do tohto rozpoloženia- a ja sa cítim ako čoraz väčší idiot. Nasledujúce ráno po slávnosti ma vyviedlo z miery. Vlastne neviem, čo som čakal, určite bolo najlepšie všetko nechať tak a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ale Kaiov ľahký úsmev a nekomplikovaná konverzácia ma...no ako to povedať...nech to čert vezme...ROZČÚLILI. Cestou do školy, domov a po zvyšok ďalších dní sa o tom nezmienil a čo je asi najhoršie je, že to vyzerá, ako by ho to vôbec nezaujímalo.
,, Podrž mi to." Otec mi podáva vrecko s nákupmi a zohne sa zaviazať si šnúrku.
,, Mathias."- zakričí niekto za nami- ,, bože, si to naozaj ty."
Obaja sa naraz otočíme za hlasom a zavládne ticho.
Prvý sa ozve otec. ,, Čo tu robíš, Jessica?"
,, Prišla som kvôli práci. Nečakala som, že...Chris...ty si ale vyrástol." Teraz upriamila celú pozornosť na mňa.
,, Mama." To nie je možné. Je tu. Stojí predo mnou. Je to už jedenásť rokov, čo som ju videl naposledy, ale zdá sa mi, že sa čas odvtedy ani nepohol. Pamätám si ju presne rovnakú. Ani jediná vráska jej nepribudla. Toľko krát som si predstavoval, že ju jedného dňa znova uvidím. Pripravil som sa na tieto stretnutia už nespočetne veľa krát. Chcel som...chcel som jej povedať tak mnoho vecí, ako jej napríklad na začiatok vynadať a potom...zrazu ale neviem vysloviť jediné slovo .
www.kagome-sora.blog.cz
(kated, 27. 12. 2009 9:29)