Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nečakané okolnosti- kapitola štvrtá

1. 1. 2010

    Obzerám sa v zrkadle a cítim sa ako čoraz väčší idiot.

    ,, Kravata a sako nezapadá práve do tvojho imidžu."

    Pohľad mi padne k roztvorením dverám mojej izby, o ktoré sa opiera Kai. Jeho oči sa upierajú na mňa oblečeného v sivom nepohodlnom obleku, a je mi ešte horšie.

    ,, Reštaurácia Ritz nie je miesto, kde by som mal prísť v roztrhaných džínach."

    ,, Prečo si prijal pozvanie?"

    Otočím hlavu smerom k posteli, na ktorú sa ležérne rozvalil. Niekedy ma jeho počínanie dosť udivuje.

    ,, Prečo by som nemal?"

    ,, Odpovedať otázkou na otázku nevedie k ničomu, alebo povedzme iba k ďalšej otázke."

    ,, Môžeš prestať s tými tvojimi filozofickými kecami?"

    Usmeje sa a postaví oproti mne. ,, Naozaj tam ideš?"

    ,, Je to moja matka, aj keď sa tak posledných pár rokov nesprávala. Musím sa s ňou porozprávať." O to viac, že som toho na poslednom stretnutí veľa nenahovril. Vlastne som vyslovil jedinú vetu, jediné slovo:,, Áno." To odznelo po jej pozvaní na obed v hoteli, kde je ubytovaná.

    S otcom sa od toho dňa tak trochu jeden druhému vyhýbame.

    Na krku pocítim Kaiove prsty. ,, Teraz je to správne."

    ,, Vďaka."

    Znova prejde po záhyboch kravaty a odíde.

    Narovnám sa a opúšťam svoju izbu. Ktovie čo ma teraz čaká? No nič, o chvíľu sa to dozviem...

 

 

    Všetko je tu také nóbl. Miestnosť obklopujú samé ligotavé ozdoby, kvety uprostred stolov pokrytých belostnými obrusmi, čašníci vo frakoch a jemná vôňa visiaca vo vzduchu miešajúca sa s parfémom ženy sediacej vedľa mňa- mojej matky. Od pozdravu, ktorý sme si vymenili pri stretnutí v hale nikto nepreriekol ani slovo. Teda pár slov odznelo, keď pre nás objednala večeru. Práve zapichujem vidličku do niečoho, čo som nikdy nevidel, keď prehovorí.

    ,, Nechceš mi porozprávať niečo o svojom živote? Akú školu navštevuješ? Ako sa ti darí? Priatelia, priateľky...?"

    ,, Nechoďme okolo toho ako okolo horúcej kaši. Vyjasnime si to. Prečo si odišla? A prečo si teraz späť?

    ,, Som tu kvôli práci. A odpoveď na tú prvú otázku je trocha zložitejšia."

    ,, Dobre, už nie som malý chlapec. Začni."

    ,, Pozri Chris, nebolo to preto, že by som vás nenávidela. Veď som bola celkom schopná matka, či nie?"

    Prikývnem. Väčšina veci, čo si pamätám z môjho detstva, kde ešte patrila ona boli neustále napomínania, hnenlivé pohľady a hádky s otcom. No taktiež si spomínam na jej úsmevy, keď sa mi niečo podarilo, na večerné čítanie pred spaním a príjemné hladkanie jej rúk, keď som poticho sledoval televízor spolu s ňou.

    ,, Milenec?"

    Bielé víno, z ktorého práve usrkávala jej vytrisklo a vyzeralo to dosť komicky v porovnaní s jej dokonalým správaním dámy.

    ,, Bože, to nie! Nikdy by som ťa neopustila pre niečo také prízemné."

    Čakal som.

    ,, Chris, chcela som viac. S Mathiasom sme sa zobrali priveľmi mladí. A ja som nemala ani šancu porozhliadnúť sa po svete, nájsť miesto kam patrím. Vždy som túžila niečo dokázať, zbohatnúť. Už ako malá som chcela robiť v reklamnej spoločnosti a teraz to mám, no musela som preto veľa obetovať."

    ,, Aha. Takže si nás vymenila za prachy a robotu."

    ,, Bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Ver mi. Chris, keby som tak neurobila bola by som teraz s vami, ale nešťastná. Viem, že pre teba by to nebolo o mnoho lepšie, pretože by si vedel, že mi niečo chýba. Niečo dôležité. A tak by sme nakoniec boli nešťastní všetci."

    Chápal som to. No nechcel som! Utiecť bolo kruté a zbabelé. Nechať ma tu špinavé a podlé. Ale zostať by pre ňu znamenalo odhodiť všetky sny, ktoré si tak dlho nosila so sebou. A načo človek žije, keď nie preto, aby si splnil sny a našiel svoje šťastie? Pre ňu- pre moju matku som nebol tým hlavným šťastím ja. Nebolo to nič viac- ani nič menej.

    ,, Je mi to ľúto."- potichu hlesla a sklonila hlavu.

    ,, To nehovor. Inak by som ťa musel nenávidieť! Máš čo si chcela. Nemáš žiaden dôvod na ľútosť."

    ,, Takže ku mne necítiš nenávisť?"

    ,, Nie." Bola to prostá odpoveď, no dostatočne výstižná. Robila ma však zraniteľným. Miatlo ma, že roky pestovaný hnev je preč a na obrovské prekvapenie ho nevystriedala práve nenávisť, ale niečo, čo som nedokázal identifikovať.

    ,, Asi si nezaslúžim žiadať ťa..."

    ,, Hovor."

    ,, Nešiel by si zajtra na obed?"

    ,, Pod jednou podmienkou, ak to nebude v tejto reštaurácii ani nijako jej podobnej."

    Usmiala sa. ,, Nepáči sa ti?"

    ,, Iste. Pre sedemnásťročného chlapca s neusporiadanej rodiny živiaceho sa poväčšine hamburgermi a hot-dogmi je toto miesto priam ideálne. Len dúfam, že to čo som pred chvíľou zjedol neboli slimáky, lebo hodím šabľu."

    ,, Máš pravdu, neboli." Pri tomto tvrdení sa jej zvlnili kútiky úst a objavili dve drobné jamky, ktoré som tak často vídal na svojej tvári.

    ,, Klamárka." Urobil som rovnakú grimasu a oboch nás pochytil záchvat smiechu, ktorý prerušil naradostený hlas muža stojacého pri našom stole.

    ,, Tomu neverím! To si ty?!"

    Zdvihnem hlavu, aby som uvidel osobu, ktorá si dovolila takto netaktne nás prerušiť, no iba šokovane vytriešťam oči. Predo mnou sa týči ten cvok z poobedia, keď sme s Kaiom práve opúšťali stánky na trhu. Ten, ktorý mi ponúkal nejaké pochybné miesto a dal mi svoju vizitku( tá je mimochodom už dávno v štádiu rozkladu).

    ,, Elizabeth to je on. Ten chlapec, o ktorom som ti rozprával." Teraz sa otočil na moju mamu a hneď na to si prisadol k nám. ,, Ako si sa s ním...dal som mu telefonné číslo, ale iba na môj osobný mobil a on nevolal, takže prečo ste vy dvaja spolu?"

    ,, Ed toto je môj syn, Chris toto je Ed Jakson- moja pravá ruka."

    ,, Syn?? On je ten spomínaný syn?"

    Jej pravá ruka...,, Pracuješ s ním? Pracuješ pre tú istú reklamnú spoločnosť?"

    ,, Nie, Chris. Ja ju vlastním."

    ,, Oh." Nič viac zo mňa nevyšlo.

    ,, No nie je to úžasné. Aký je ten svet malý. Elizabethin syn, mohlo ma to napadnúť. Rovnako krásny ako mamina. Čo tak podpísať zmluvu, Chris?"

 

 

    Super. Do akej šlamastiky som sa to dostal! Potichu kráčam po schodoch a mierim do Kaiovej izby. Kto mohol tušiť, že sa večera s mojou mamou takto skončí? Po príchode jej asistenta a po jeho opätovnom ponúknutí práce, som zazrel ako sa matkine oči zablysli a mysľou jej preblesla táto možnosť. Dlho neotáľala. Vedel som, že v tej chvíli som sa pre ňu stal skôr objektom práce, ako jej synom. Tak mi navrhla, aby som to vyskúšal. Navyše by sme sa tak mohli zblížiť a tráviť viac času spolu. A toto konštantovanie urýchlilo moju odpoveď. O polhodinu som podpísal zmluvu na účinkovanie v jednom reklamnom spote s opaľovacími krémami a potom opustil spokojnú a šťastnú majiteľku firmy ATT, Incorporated- moju matku s jej otravnou pravou rukou. Zajtra sa mám hlásiť u Eda, ktorý mi všetko podrobne vysvetli a pripraví ma na to.

    Mňa však dnes ešte čaká to najťažšie. Prehovoriť Kaia, aby podpísal zmluvu tiež. Nadýchnem sa a otvorím dvere...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

www.kagome-sora.blog.cz

(kated sb, 4. 1. 2010 15:19)

super...... nadhera. prossim prosim o pokracovani *-*

www.kagome-sora.blog.cz

(kated SB, 3. 1. 2010 20:56)

děkuju za pochvalu.....ten sem trochu smutna protoze si nemuzu hned precist tuhle cas protoze zitra pisu dva dulezity testy a jeste nic neumim T-T ja ale nechci cekat do zitra ja to nevidrzim.....no aspon se budu mit na co tesit:-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA