Jdi na obsah Jdi na menu
 


Neviem čo robiť- kapitola ôsma

28. 3. 2010

    Už asi po tisíci krát pozriem na hodiny, ktoré tentoraz ukazujú číslicu dva(ráno). Kde je? Nemal som mu dovoliť odísť! Nemal som ho nechať v stave, akom sa nachádzal samého! Ale ako som mohol neurobiť to, o čo ma požiadal? Ako som mohol ešte viac trápiť tú nádhernú bytosť so slzami v očiach? Tak rád by som bol tým, ktorý ho utešuje vo svojom náručí, no namiesto toho si vybral samotu a ja tu sedím úplne neschopný, zbytočný. Tak rád by som všetku jeho bolesť vymazal a nahradil ju jeho sladkým úsmevom, pri ktorom sa mu v kútikoch úst objavia drobné jamky. Podľa všetkého sa ale budem iba prizerať jeho trápeniu. Pohľad mi znova prebehne po hodinách. To stačí. Idem ho hľadať. Postavím sa a pri vchode na seba natiahnem kabát. Otvorím dvere a takmer do neho narazím. Aj keď sa ho ani nedotknem, odrazu sa zapotáca a nebyť mňa leží na zemi. Rýchlo ho vtiahnem dnu a v svetle skúmam, či nie je zranený. Srdce mi začne opäť pravidelne biť, keď nevidím nijaké známky násilia. Avšak tie jeho zahmlené oči a červený nos...on...
    ,, Ka...ai."
    Chvíľu sa nezmôžem na nič. ,, Ty si pil."
    ,, Tak to..n..nie..je. Zbláznil si sa? Otec by mi to nedaroval, veď vieš..."
    ,, Myslím, že si jediný kto sa zbláznil. Máš pravdu, ak sa to dozvie Mathias môžeš očakávať veľké problémy. Poď." Chytím ho za ruku a kráčam s nim hore schodmi. Po jeho niekoľko násobnom zakopnutí si ho priviniem bližšie k sebe. Zastavím pred dverami, ktoré vedú do spálne rodičov. Chris po mne vyľakane mrkne a pokúša sa dostať preč. Jednou rukou, ktorá mi na neho dokonale stačí, keďže sa nachádza v takomto stave, ho naďalej držím a druhou trikrát zaklopem na dvere. Mame sme nepovedali nič o dnešnom incidente, a keď sa pýtala, kde je Chris, Mathias tvrdil, že zostal u priateľoch a vráti sa neskôr. Bol som mu vďačný, že od toho ušetril mamu, no ja a on sme si prežívali svoje. Kým si zaľahol, aby v mame nevzbudil podozrenie, požiadal ma, aby som mu dal ihneď vedieť, keď sa stratený syn vráti domov. Som si istý, že doteraz ležal v posteli a civel do stropu strachujúc sa o Chrisa, určite mu odľahlo. Tak ako mne. Vykročím k izbe na konci chodby, ktorá patrí Chrisovi. Položím ho na posteľ: ,, Kde si sa túlal? Povedal som ti predsa, že ak urobíš nejakú hlúposť zodpovieš sa mi za to."
    ,, A čo spravíš? Vyvrieskaš ma alebo mi dáš na zadok?"
    Vzdychnem si. ,, To by si si naozaj zaslúžil. Vieš si predstaviť ako sme sa o teba báli? Je neskoro, čokoľvek sa ti tam vonku mohlo stať."
    ,, Ušetri ma týchto prednášok, Kai. Som dosť veľký na to, aby som robil vlastné rozhodnutia."
    ,, Ak by si bol dosť veľký, nechoval by si sa tak sebecky." O čo sa tu pokúšam? Snažím sa potrestať jeho alebo seba? Najskôr to bude tá druhá možnosť, keďže jeho určite nezaujíma, že som bol strachom celý bez seba, že neviem ako mu pomôcť a tou najhoršou skutočnosťou je, že ma vôbec nepotrebuje. Kľaknem si vedľa postele a začnem mu vyzúvať topánky, ktoré mal doteraz na sebe.
    ,, Nezáleží jej na mne." Zašepká potichu.
    Vedel som, že to príde. No stále som nebol pripravený. Netuším, čo mu mám povedať. Po prvý raz vo svojom živote nenachádzam správne slová- nenachádzam žiadne slová...
    Prejde niekoľko dlhých sekúnd mlčania, kým sa opäť ozve. ,, Nikomu. Nikto ma nemá rád."
    Zamračím sa. ,, O čom to hovoríš?! Mathias ťa ľúbi, taktiež Fred, Jane, moja mama a ja...Azda ti to nestačí?"
    ,, Hrozne to bolí, Kai." Pozrie na mňa tými svojimi smutnými očami. Je taký krehký. Namýšľa si, že všetko zvládne sám, nikdy sa s nikým nepodelí o svoje starosti, no tentoraz mu to nedovolím. Síce neviem ako mu pomôcť, ale spravím hocičo, pretože som ešte nikdy netúžil niekoho tak silne ochraňovať, pretože som nikdy necítil k niekomu to, čo cítim k nemu. Sadnem si na posteľ a vezmem ho do náručia. ,, Nie si sám. Som tu pre teba, Chris." Tak ma neodháňaj. Chveje sa a ja ho zatiaľ rukou hladím po vlasoch. Na krku ma šteklí jeho prerývaný dych. Odrazu sa odtiahne a pozrie na mňa. Otvorím ústa, že niečo poviem, no tie jeho ma umlčia. Ten čin ma prekvapí, ale na väčšie úvahy mi čas nezostane, keď mi do pootvorených pier vkĺzne jazykom. Chytím jeho tvár do rúk a preberiem tak kontrolu nad našim bozkom. Chutí úžasne, aj keď sa jeho vôňa mieša s pachom alkoholu. Jeho bežné zábrany opadli, taktiež jeho hanblivosť a bozkáva ma rovnako náruživo ako ja jeho. Až nedostatok vzduchu ma prinúti sa na chvíľu od jeho sladkých pier odtrhnúť.
    ,, Neprestávaj, Kai."
    Pri pohľade na jeho pohybujúce sa pery, ktoré vyslovujú tie krásne nebezpečné slová a zastreté orieškové oči naznačujúce, že túži po niečom väčšom, sa prestanem ovládať. Povalím ho na posteľ a priľahnem svojim telom. Cez hlavu mu prevlečiem tričko a rukou ihneď prechádzam po jeho nahej pokožke. Ten dotyk je oveľa krajší ako som si predstavoval. Perami putujem po jemnej koži na krku a zatiaľ vezmem jednu jeho bradavku medzi prsty a pomaly ju začnem trieť. Vydá ston a mne tým dá jednoznačné zvolenie pokračovať v láskaní. Druhú, pre zmenu obkrúžim jazykom a potom jemne vsajem dnu. Zvuky, ktoré z neho vychádzajú ma privádzajú do šialenstva. Perami opäť vyhľadám jeho a ruku posúvam nižšie, kým neprejdem po vypukline na jeho džínsoch. Rozhrniem zips a zbavím ho zvyšného oblečenia. Do dlane uchopím jeho vzrušený úd a kochám sa pohľadom na jeho zružovenú tváričku, pootvorené pery, privreté oči a nádherné bledé telo trasúce sa pod mojim hladkaním. Zašepká moje meno a ja potom svoju pozornosť plne venujem pulzujúcej slabosti v mojej ruke, ktorú následne pohltím do úst. Pri opatrných pohyboch hlavy mi mysľou prebehne, že chcem byť v ňom, keď sa prvý raz urobí. Chcem, aby vyvrcholil spolu so mnou, no túto nutkavú predstavu zaženiem do úzadia, zrýchlim a neprestanem, kým sa mi do úst nevyleje biela tekutina, ktorú potom prehltnem. Položím si hlavu na jeho zdvíhajúcu sa hruď a chvíľu počúvam tlkot jeho srdca.
    ,, Chris." Zdvihnem sa na lakťoch a sledujem jeho pokojný výraz. Zaspal. Možno je to tak lepšie. Potom prebehnem pohľadom po mojom neuspokojenom mužstve. Určite je to lepšie. Ktovie, či by som sa dokázal kontrolovať, keby na mňa uprel svoje zasnené očká? Ale nemôžem zájsť ďalej, nie dnes. Nie, keď si možno naplno neuvedomuje svoje konanie. Postavím sa a prikryjem ho plachtou. Končekmi prstov mu jemne obkresľujem črty tváre, akoby som si chcel vštiepiť do pamäti každú nepatrnú drobnosť, akoby sme sa už nemali nikdy vidieť. To sa však nestane. Nikdy ho neopustím. Nikdy sa ho nevzdám. Ale ktovie ako dlho potrvá, kým sa ho budem môcť znova takto dotýkať? Možno to po dnešku už neprestanem robiť nikdy, no možno to tentoraz potrvá omnoho dlhšie. Všetko sa vyjasní zajtra. Nahnem sa nad neho a nežne spojím naše pery. ,, Milujem ťa, Chris."

 

   

    Zamrkám a rýchlo sa pretočím na brucho s hlavou zaborenou do vankúša. Nech niekto zatieni to slnko. Akonáhle ale urobím prvý pohyb v hlave mi začne neznesiteľne trieštiť. Došľaka. Chytím sa za spánky a chvíľu si ich len tak masírujem, no nepomôže to. S myšlienkou, že potrebujem nejaké lieky sa posadím, pričom mi plachta skĺzne až k pásu. Nemám na sebe pyžamu? Bodavá bolesť mi pripomenie, že som to včera musel riadne prehnať. Mama. Zavriem očí pri spomienke, čo sa stalo v agentúre. To kvôli tomu som sa potom opil. Pretože viem, že ju viac neuvidím, a ani nechcem. My dvaja nemáme už nič spoločné(až na krv, ktorá mi prúdi v žilách). Smutne sa uškrniem- nikdy sme nemali. Pomaly sa začnem dvíhať z postele. Otec ma asi zabije, ak sa dozvie, čo som urobil. Alebo to už vie? Nie, myslím, že nie. Nepamätám si presne ako som sa dostal domov z toho baru, no čakal ma Kai. Áno, Kai ma...S otvorenými ústami klesnem späť na posteľ, z ktorej ale ihneď vyletím ako by ma uštipli včely. Nemo civím na tú vec predo mnou a v hlave sa mi ukazujú obrazy, ktoré sa tam udiali. To nie je možné. Nemohli sme...
    O pätnásť minút stojím pred dverami držiac kľúčku, pod značným príjmom tabletiek, osprchovaný a nútim sa otvoriť tú zasranú vec. Nemôžem byť predsa zavretý celý deň v izbe. Aj keď by som proti tomu nič nemal. Pomyslenie, že sa mám stretnúť s Kaiom a rozprávať sa s nim, akoby sa nič nestalo vo mne vyvoláva paniku. To nezvládnem. Pustím kľúčku a začnem krúžiť po miestnosti. Dočerta! Prečo musia byť dnes Vianoce? Otec mi nedovolí zostať tu, aj keby som sa vyhovoril, že mi je zle- alebo niečo také...Upokoj sa ty blázon- znova sa napomeniem. Veď tam predsa budú aj rodičia a Kaiovi sa proste budem vyhýbať. Možno to isté urobí aj on. Zrejme teraz ľutuje, čo sa stalo a...prečo to urobil?! No fajn...asi som to po ňom chcel sám...myslím...asi som s tým začal...ale ja som bol mimo, tak prečo ma nezadržal? Kašlem na to! Nie som žiaden zbabelec. 
Výjdem z izby a zostupujúc dole schodmi si uvedomím, že tu je nejaké ticho. V obývačke žiari vianočný stromček a všetko navôkol pripomína atmosféru sviatkov. Vykročím do kuchyne, odkiaľ cítim vychádzať vôňu. Zrejme sú všetci zabratí prípravou chutnej večere. Nadýchnem sa a vkročím dnu. ,, Dobré rá..." Falošný úsmev mi zamrzne, keď si všimnem, že pri sporáku stojí jediná osoba- Kai. Otočí sa na mňa a obaja mlčíme. ,, Kde sú naši?" Opýtam sa v tomto okamihu najdôležitejšiu otázku, ale odpoveď sa mi vôbec nepáči: ,, Šli k susedke, s ktorou si mama v poslednom čase dobre rozumie. Pozvala ich na čaj."
    Prikývnem a s úsmevom, ktorý sa určite viac podobá úškľabku sa začnem Kaia vypytovať, čo to varí. Pri jeho skúmavom pohľade mi prestane biť srdce. Nepozeraj tak na mňa!
    ,, Chris, včera, vlastne dnes ráno..."
    ,, Bože, zabudol som na niečo dôležité. Musím..." Vybehnem z kuchyne a ženiem sa späť do izby. V obývačke ma však dobehne Kai a prinúti ma zastaviť.
    ,, Prestaň utekať. Pamätáš si všetko, čo sa medzi nami stalo, však?" Chytí ma za ramená a drží ako kliešte. Pevne na mňa hľadí a mne nezostane nič iné len sa vzdať, preto prikývnem.
    ,, Zašlo to priďaleko, Chris. Nejde to vrátiť späť a ja to ani nechcem. Medzi nami nikdy nebolo obyčajné priateľstvo ani..."
    ,, Mlč!" Prečo sa nespráva ako zyčajne? Prečo sa nesnaží odľahčiť celú situáciu ako zvyčajne? Prečo hovorí tie bláznivé slová? Čo sa chystá povedať? Nechcem to počuť. Bojím sa. Čo ak sa tým všetko pokašle? Nechcem nič meniť. Nemôžem o neho prísť. Nie, o neho nie. ,, Zabudni na to. Sme ako bratia. Presne tak. Naši sa onedlho vezmú a my...Zabudol som si niečo u Fredyho, takže tam musím zájsť. Povedz rodičom, že sa vrátim ešte pred večerou..." Uvoľním sa z jeho zovretia a kamenného výrazu. Bez rozmyslu sa rozbehnem preč. V hlave mi znejú moje vlastné slová- sme bratia. Snažím sa presvedčiť sám seba. Taký nezmysel. Neviem čo k nemu cítim, ale je to silné. Zožiera ma to. Chce to von. Ale ja som vystrašený pustiť niečo také nekontrolavateľné z pút. Nemôžem sa znova popáliť. Nechcem to. Som slaboch, zbabelec...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

.::.

(Arya, 2. 4. 2010 22:55)

nemas zac :D
a hej ten doujin bol fuuu
priznam na kazdu stranku som cumela takych dobrych 5 minut :D

.::.

(Arya, 2. 4. 2010 16:35)

tak ze si to ty :D som ti nasla ten link :D
http://chicken-shonen.blog.cz/rubrika/manga
len pozor!!! bolo to najtvrdsie yaoi ake som videla :D *he he he* a napis mi ako sa ti pacilo :D

***

(Jana(http://mujutajenysvet.blog.cz/), 1. 4. 2010 19:56)

to ho nemohl nechat domluvit? třeba by se dozvěděl něco zajímavýho, ale takhle taky dobře alesň to bude ještě napjatý

*.*

(kated, 31. 3. 2010 15:21)

ojkyyyyy jsem moc rada za dalsi dilek....hihi bacha at se nespali Kaiovi to jidlo co dela:-) doufam v dalsi dilek hihi:-)asi jsem hrozna, ale fakt me zajima co bude dal :-)

...

(Aylen, 29. 3. 2010 0:21)

Moje oblíbená kapitolavka...Těšim se na pokračování... :)

www.vsehoblogisek03.blog.cz

(Mysticia-sama, 28. 3. 2010 20:21)

Ahujky! Dostaly jste se do 6 a to posledního kola SONB! Shánějte si hlásky! Toto kolo skončí 31.3 !!!

-------------

(noriuke kai sairo, 28. 3. 2010 17:11)

ummm já nevím...snad to čo nejrychleji vyřeší...nechcem aby se trápil...skvelý díl...teším sa na další...

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA